Druhá adventná nedeľa opäť rozbúrila európske politické vody, ktoré sa po Brexite a víťazstve Donalda Trumpa ešte nestačili upokojiť. V Rakúsku vyhral Brusel v podobe jasného víťazstva predstaviteľa súčasného establishmentu Van der Bellena. V Taliansku naopak Brusel padol: Taliani v referende ešte výraznejšie poslali do dôchodku súčasného najväčšieho spojenca úniových elít premiéra Mattea Renziho.
Ale to nie je všetko. V pondelok začal najvyšší súd vo Veľkej Británii prerokúvať odvolanie vlády Theresy Mayovej proti rozhodnutiu nižšej inštancie, ktoré chce odchod krajiny z EÚ skomplikovať. A súčasne v Spojených štátoch, v Michigane, začalo „prepočítavanie hlasov“, ktorého zmyslom je spochybniť Trumpovo víťazstvo alebo mu ho dokonca „ukradnúť“.
Všetky tieto veci dokonale ilustrujú jediné: Vydesené vládnuce elity Západu urobia čokoľvek, aby zvrátili vlnu ľudovej vzbury, ktorá môže pochovať ich dosiaľ neobmedzenú moc. O demokracii sa už vôbec nehovorí. A čo viac – ľudia dnes prakticky vo všetkých krajinách chorej západnej civilizácie stoja proti sebe v takmer vyrovnaných radoch. Je to občianska vojna, ktorá – zatiaľ – prebieha „civilizovane“ a bez väčšieho násilia. No nemusí to tak bohužiaľ zostať. Ak to ONI nepochopia.
Do tretice ako vždy
Norbert Hofer, odporca eurototality a migrantskej invázie, sa rakúskym prezidentom nestane – a bruselská politická oligarchia naprieč Európou jasá. „Tvrdá rana populizmu a nacionalizmu!“ volá vo vytržení šéf Európskeho parlamentu (EP), nemecký socialista Martin Schulz, a jeho súdruhovia po celom kontinente. Už takmer neverili. Dokonca aj prieskumy tentoraz zvolili inú taktiku a predpovedali „populistovo“ víťazstvo.
Na tretí pokus sa tak predsa len podarilo Hofera zdolať. Po prvom meraní síl, ktoré bolo natoľko zmanipulované, že ho musel ústavný súd nechať opakovať, nedošlo k voľbách ani v druhom plánovanom termíne. Norbert Hofer mal totiž v neoficiálnych prieskumoch v septembri takú prevahu, že bolo treba zatiahnuť záchrannú brzdu. Pod absolútne fantastickou zámienkou, že „nelepia obálky“, boli voľby odsunuté na 4. decembra. A vyšlo to.
Dôvodov prehry je však viac a na ich analýzu ešte bude čas. Niektoré sú však nepochybné. Predovšetkým medzitým v USA zvíťazil Donald Trump – a „kaviarne“ celého Západu sa mobilizovali. Nie je to psina. Ide im o existenciu. Politikom bezprostredne a všetkým na nich naviazaným mocným lobistickým skupinám (zeleným, genderovým, homosexualistickým atď.) následne: moc a astronomické peniaze z daní poplatníkov, na ktoré sú spolu s „neziskovkami“ životne prisaté, môžu byť v ohrození.
Slobodní Norberta Hofera to všetko zrejme podcenili. Spolu s chybami v závere kampane, v ktorej Hofer nezmyselne „zmäkol“ – v snahe nakloniť si „stredového voliča“ –, demobilizoval časť svojich priaznivcov a tí zostali doma. Naopak efekt známy z dvojkolových prezidentských volieb vo Francúzsku (všetci proti Le Penovej) tentoraz zafungoval. Tretí „reparát“ viedenská kaviareň zvládla. Je to víťazstvo s nepochybne veľkou symbolickou hodnotou, ale nič viac. Spoločnosť po ňom bude rozdelená ešte hlbšie ako pred ním. Slobodní si navyše pripravili cestu k víťazstvu v parlamentných voľbách – čo by bolo nekonečne podstatnejšie. Možno si vezmú ponaučenie z tejto trpkej lekcie.
Talianska vzbura
Nočné jasanie „bruselského ľudu“ však vzápätí preťalo uzavretie volebných miestností v Taliansku. Televízne stanice a internetové spravodajské weby v sekunde „zabudli“ na Rakúsko. Tu totiž išlo o oveľa viac ako len o symboly. Už podľa prvých odhadov bolo jasné, že Matteo Renzi na celej čiare prehral. Taliansky (nezvolený, len dosadený) premiér urobil rovnakú „chybu“ ako Cameron v Británii: dovolil ľuďom hlasovať v referende – a spojil s jeho výsledkom svoj politický osud.
Katastrofa bola na spadnutie – a tentoraz sa konečne prieskumy nemýlili, respektíve „len trochu“. Určite nepredpokladali taký desivý rozdiel (60 : 40), ale trend zachytili. Renzi dostal šialený výprask – a ešte v noci oznámil, že odstúpi. Toto bola pre Brusel oveľa väčšia rana ako radosť z Pyrrhovho víťazstva viedenskej kaviarne.
Tretej najväčšej ekonomike eurozóny totiž hrozí pád. Banky stoja pred kolapsom – a s nimi celé euro. Nekonečne vážnejšia kríza celého systému, než bola tá grécka, je teraz na dohľad. Politickí manipulátori sa ešte síce, samozrejme, pokúsia politickú krízu „zaretušovať“, ale po prehre v referende to pôjde len ťažko. Pokúsia sa predovšetkým získať čas. Obvyklá finta. Establishment rozohrá obľúbenú šachovú partiu: figúrky sa budú posúvať sem a tam, ako obvykle. Hlavne získať čas. Možno sa „niečo“ stane.
Rozpad v priamom prenose?
Skúsia možno vytvoriť „úradnícku vládu“ na prechodné obdobie – a budú dúfať, že vydrží až do riadnych volieb (február 2018). Lenže to je zrejme len sen. Hnutie piatich hviezd, ktoré sľubuje odchod Talianska z eurozóny a má jasne namierené k volebnému víťazstvu, už v tú noc v Ríme oslavovalo.
A Brusel to videl. A mlčal. Eufória z Van der Bellena sa razom vrátila do nočnej mory. Právom. Toto je totiž úplne neporovnateľná vec. Ak Taliansko odíde z eurozóny – a jeho hospodárstvo nič iné nezachráni –, padne zrejme celý projekt eura. Pre ďalšiu existenciu EÚ v súčasnej podobe to bude mať ešte dramatickejší efekt. A ONI to vedia.
Okrem Brexitu ide o najdramatickejšiu udalosť tohto roka. Európska centrálna banka (šéfuje jej Talian) už oznámila, že bude ako zbesnená ďalej kupovať bezcenné dlhopisy talianskej vlády. Ale to krízu len prehĺbi. Hneď ako sa dostane k moci Hnutie piatich hviezd – pre Európsku úniu to bude znamenať to isté ako víťazstvo Donalda Trumpa pre Spojené štáty. Ako však vidíme aj za morom – ONI sa len tak nevzdajú.
Striptíz „západnej demokracie“
Urobia čokoľvek. V pondelok začal najvyšší súd v Londýne „prerokúvať Brexit“. Inými slovami metódu, ako zabrániť ľudovému rozhodnutiu o vystúpení Británie z EÚ. Možno predpokladať, že potvrdí škandalózny „rozsudok“ nižšej inštancie a vláda bude musieť pripraviť „zákon o odchode“ – a nechať si ho schváliť parlamentom. To však môže znovu oddialiť „aktiváciu“ patričného ustanovenia, ktorú premiérka Theresa Mayová oznámila na marec. A zase sa všetko spomalí – s nádejou, že to „vzburu“ nakoniec umorí na smrť.
Zhodou okolností začalo súčasne v Michigane „prepočítavanie hlasov“, ktorým chce washingtonský establishment skomplikovať Donaldovi Trumpovi prevzatie prezidentského úradu (20. januára) – alebo jeho nespochybniteľné víťazstvo aspoň spochybniť. Vie, že prepočítavanie nič neprinesie, ale môže ním získať – čas. Tak, aby „volitelia“ nemohli 19. decembra odovzdať svoje hlasy Trumpovi – a všetko prípadne dostal do rúk Kongres USA.
Súčasne pokračuje neslýchaný tlak na voliteľov, aby hlasovali proti rozhodnutiu voličov. Vznikla na to už aj „najväčšia petícia v dejinách USA“. Podpísali ju približne štyri milióny „ohrozených kaviarnikov“. Majú dokonca úchvatné heslo: Vraj by išlo o „popretie demokracie v záujme demokracie“. Vyzliekanie totalitného systému v demokratických kulisách už nemôže byť dokonalejšie.
Nebáť sa – a nepodvoliť sa
Podarí sa IM to? Zastavia machináciami, podvodmi a rozvalcovaním volebných výsledkov „ľudovú vzburu“? Veria v to. Dúfajú. Nič iné im nezostáva. Mediálne stroje na manipuláciu verejnosti totiž zjavne prestávajú fungovať. Čiastkové víťazstvá – ako je to Van der Bellenovo – budú len zosilňovať odhodlanie tých, ktorí s nimi chcú konečne zatočiť.
Paradoxne je preto pravdepodobne v poriadku, že Norbert Hofer neuspel. Keby bolo teraz po Brexite a Trumpovi na rovnakej vlne aj Rakúsko a Taliansko, mohli by sme podľahnúť omylu, že je vyhrané. A mohlo by to „demobilizovať“ prebúdzajúce sa vzbury po celej Európe. Nič vyhrané nie je. Ani zďaleka. Pred rozhodujúcimi voľbami v budúcom roku vo Francúzsku a v Nemecku (napokon aj v Česku) je dobré si to uvedomiť.
ONI sú ešte nesmierne silní. Teraz budú kľučkovať – a hrať komplikované šachové partie. ONI proti NÁM. Niečo ako referendum už len tak nepripustia. Budú sa spoliehať na to, že volebné systémy parlamentných súbojov sú nastavené tak, aby ľudovú vzburu rozdrvili. Alebo aby v tých dvojkolových prezidentských vytvorili efekt, ktorý s nevídanou jasnozrivosťou nedávno opísal Michel Houellebecq v románe Podvolení.
Rodí sa politika – a ONI tomu nezabránia
Román je o tom, ako sa z Francúzska stane islamský štát. Príbeh sa odohráva v roku 2022, kedy politické strany vo voľbách podporia fiktívneho kandidáta strany zvanej Moslimské bratstvo, aby sa prezidentkou nestala šéfka Národného frontu Marine Le Penová. Možno sa na predpremiéru pozrieme už budúci rok na jar.
Ale aj navzdory tomu všetkému v skutočnosti nemajú šancu. ONI. Ich problém je, že „vzbura davov“ je autentická a vyrastá odspodu. Z konkrétnych, nie vymyslených záujmov. Pred ich vystrašenými očami sa tak rodí politika, ktorú už považovali za zavraždenú. Nemôžu vyhrať. Ide len o to, KEDY a AKO ich ľudový hnev zmetie. Všetko sa rozhodne na budúci rok. A keby sa IM aj podarilo „čas“ ešte trochu „zdržať“ – o to tvrdšiu a možno aj nebezpečnejšiu podobu bude mať ľudové „nepodvolenie sa“.
Prečo je to tak? Ak to niekoho skutočne zaujíma, nemusí čítať bestsellery z Francúzska. Pred niekoľkými dňami o tom vyšla kniha v Česku. Volá sa Smrt ve věži a napísal ju autor tohto textu. Ak ju nemôžete nájsť vo vašom kníhkupectve (ako nám píše mnoho ľudí), znovu odkazujeme na možnosť získať ju priamo u nakladateľa (www.daranus.cz).
Ale nejde už našťastie len o „veštecké“ knihy. Realita je ešte oveľa dynamickejšia – a už ju sotva niečo zastaví. Van der Bellen určite nie. Ani „Mutti“ Merkelová a jej poskokovia v Bruseli a súčasných európskych vládach vrátane tej českej a slovenskej. Tá Renziho talianska už medzi nich našťastie nepatrí.
Svitať začína vždy po najhlbšej noci. Kresťania, ktorí práve prežívajú ďalší advent, to vedia už dvetisíc rokov.
Zdroj: protiprud.sk
