„Niektorí ľudia chcú, aby sa to stalo,
niektorí veria, že sa to stane,   
iní to urobia.“
Michael Jordan

O pár týždňov tu máme ďalšiu možnosť ako meniť a zmeniť veci verejné. Volebné právo, ktoré bolo zaplatené krvou, je práve tým, čo nám túto možnosť dáva. 

Volebné právo je jedným z prvých  základných práv a slobôd človeka, ktoré nám naši predkovia vybojovali a odovzdali. Prešlo vývojom, lebo boli rôzne cenzy, ktoré ho obmedzovali. Toto právo mali v antickom Grécku len občania. Za občanov boli vtedy považovaní slobodní muži. Ženy, deti, ale ani otroci týmto právom nedisponovali. Neskôr bola cenzom vzdelanosť aj príslušnosť k určitému spoločenskému stavu. Nebolo výnimkou, že hlas niektorých vyvolených mal „vyššiu“ váhu, čo vlastne znamená, že hodnota hlasu jedného príslušníka zo spoločenskej „vyššej“ triedy bola napr.za 5 bodov.

Pohlavie ako cenzus sa začal lámať až začiatkom 20. storočia. V roku 1906 priznal fínsky parlament právo voliť ženám vo Fínsku. Mohli sa zúčastniť volieb v roku 1907. Fíni majú aj iné prvenstvá. Ako prví mali ministerku vo vláde, pričom aj prvá premiérka bola práve vo Fínsku. Československá republika uzákonila všeobecné volebné právo v roku 1918. Toto právo patrí k politickým právam a je chránené nielen Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd, ale aj množstvom medzinárodných dohovorov. Je garantované ako:

Všeobecné – nie je viazané žiadnym cenzom, ani vzdelaním, ani pohlavím, ani ničím iným!

Rovné – čo chápeme ako požiadavku, aby každý občan mal pri výkone volebného práva rovnaké postavenie, ale tiež ako požiadavku, aby každému občanovi pri rozhodovaní patril jeden hlas a tento hlas mal rovnakú váhu voči ostatným hlasom voličov, čiže ako hlas ktoréhokoľvek iného voliča.

Priame – každý volič uplatňuje svoje volebné právo vo svojom mene a ním prejavená vôľa má právny účinok na výsledok volieb. Pri hlasovaní sa nedovoľuje zastúpenie voliča inou osobou. Tu je výnimka pre tých z nás, ktorí majú nejaký handicap ako napr. naši zrakovo postihnutí spoluobčania.

S tajným hlasovaním – je totiž nevyhnutnou zárukou pocitu istoty voliča, že bude môcť byť slobodným pri voľbách i po voľbách. Tajné hlasovanie má zabezpečiť nielen to, že nikto voličovi „neasistuje“ pri volebnom akte a nijako ho pri tom neovplyvňuje, ale tiež, že nikto ani nezisťuje ako volil, pretože to je základ jeho istoty po voľbách. Slobodné voľby by nemohli byť zaručené, keby volič mal potenciálny strach z následkov svojho volebného rozhodnutia.

Tak, týmto máme „povinnú historicko-právnickú jazdu“ za sebou. Poďme sa ale na toto naše právo pozrieť z morálneho hľadiska! Nebudem písať, čo všetko si ľud vytrpel pre to, aby sme my, dnešná generácia, mali volebné právo. Krvavý horor, Vážení, si môžete pozrieť vo filmoch. 

Skôr by som sa chcela zamyslieť nad tým, že existujú ľudské práva, ktoré sú štátom, štátnymi orgánmi permanentne porušované. Za tieto práva sme ochotní bojovať a to aj na súdoch. Obhajoba slobody prejavu pred súdmi je ukážkou aktivít tých osôb, ktorým je toto právo upierané. Sme ochotní, niektorí z nás, za obhajobu tohto práva ísť na súd, podrobiť sa súdnemu procesu, zveriť svoje práva do rúk sudcom, advokátom. Nehovoriac o tom, že týchto advokátov musíme platiť, ak tento súdny spor prehráme. A podrobiť sa verdiktu súdu. 

Preto ja osobne nechápem, žiaľ, Vážení, naozaj nechápem, prečo právo, ktoré máme, ktoré je garantované Ústavou SR a je nám v pravidelných intervaloch k dispozícii, NEVYUŽÍVAME! Veľmi veľa z nás občanov, nadáva na dnešnú politickú „zostavu“. Pripomína mi to niekoho, kto stojí po členky v hnoji (iný výraz si tentokrát odpustím), má možnosť z neho vystúpiť, ale radšej sa bude na ten hnoj na svojich nohách pozerať a nadávať, že mu smrdia nohy!

Tentokrát a to konkrétne 4. novembra 2017, budeme mať možnosť zmeniť a meniť veci v našom kraji. A to doslova! V kraji! Ja viem, že právo voliť znamená aj to, že voliť ísť nemusím. Aj to je cesta. Nikoho za to nesúdim. Najčastejšie sa totiž stretávam s tým, že všetci ma odbijú vetou: „Niet KOHO voliť!“

Tak, vážení, mám pre vás návrh!

Poďme voliť! Nie preto, lebo musíme, lebo je to naša povinnosť voči ostatným, voči našim susedom, priateľom, voči našej samotnej rodine, voči tým, ktorí boli ochotní umierať za toto právo, pričom dobre vedeli, že oni ho už nemôžu použiť! Nie kvôli pamiatke tých, ktorí za toto NAŠE právo umierali! Ale poďme voliť, aby sme ZAMIEŠALI KARTY! Výberom iných než tzv. „štandardných“ politikov by sme si vedeli túto „partičku kariet“ zahrať inak. Už len tým, že by sme všetkých, ktorí stoja v pozadí za dnešnými politikmi postavili nielen do pozoru, ale dostali by sme ich aj do paniky. Voľbou, akoukoľvek voľbou, by sme tieto karty vedeli zamiešať tak, že by sa konečne mohli vystriedať „garnitúry“ a možno by sme sa konečne dočkali aj dialógu, ktorý ako jediný je zárukou demokracie!

Preto, Vážení, tolerujem právo nevoliť. Beriem na vedomie aj to, že ľudia nepôjdu voliť, lebo niet koho. Ale poprosím Vás: skúsme zamiešať tie karty! Možno nakoniec namiesto paniky zažijeme veľké a príjemné prekvapenie!

Máme právo voliť a byť volení, čo vlastne znamená: Právo zmeniť a žiť v lepšom svete!

Judita L.