Peter Tóth: Médiá rešpektujú slobodu slova a prejavu len dovtedy, kým je niekto ochotný papagájovať propagandu neoliberalizmu. Všetko ostatné je hrozba, fake news a hoax

Bývalý novinár a exriaditeľ kontrarozviedky SIS poskytol interview portálu Mediawatch.
13.06.2018 | 11:30

Peter Tóth má za sebou bohatý profesijný život. V novinách začal pracovať v roku 1992. Okrem novinárskej práce si vyskúšal aj profesiu spisovateľa. Na svojom konte má už tri knihy a čoskoro možno pribudne štvrtá. A hoci ho pri rôznych príležitostiach predstavujú ako spisovateľa, on sám sa za spisovateľa nepovažuje. Profesijné zaradenia Petra Tótha je podľa jeho slov trochu neurčité. Keďže Peter Tóth má s médiami viac ako 20-ročné skúsenosti, zaujímalo nás ako hodnotí súčasné slovenské mediálne prostredie.

V prostredí žurnalistiky sa pohybujete už veľmi dlho. Ako sa za ten čas zmenila žurnalistika?
V novinách som začal pracovať v roku 1992 a z tohto prostredia som odišiel v roku 2003. Za tých jedenásť rokov sa médiá veľmi zmenili, pretože nad novinami postupne získavali prevahu súkromné elektronické médiá a postupne sa začal presadzovať internet. Za ďalších pätnásť rokov, ktoré uplynuli odvtedy, čo som odišiel z novín, sa mediálny svet úplne zmenil. Prúd informácií je vďaka internetu a sociálnym médiám stále rýchlejší, no ich kvalita a dôveryhodnosť je čoraz nižšia.

Po roku 1989 prišlo do médií veľmi veľa mladých a neskúsených ľudí, čo malo svoje výhody i nevýhody. V každom prípade to bola revolučná doba, a preto sa dalo do určitej miery tolerovať, že o zásadných spoločenských témach písali naozaj veľmi neskúsení ľudia, medzi ktorých som patril aj ja. Problém je v tom, že neskúsenosť a nevzdelanosť ani po takmer 30 rokoch z médií nevymizli. Naopak, stali sa určujúcim trendom. S ekonomizáciou médií prišiel ruka v ruke obrovský tlak na znižovanie nákladov na ľudskú prácu. Preto vydavateľstvá a redakcie elektronických médií zamestnávajú tých, ktorí sú ochotní robiť veľa a za málo peňazí. Dôsledkom je, že národu hlásajú z novín, internetových portálov, rozhlasov a televízií svoje „pravdy“ nevzdelané deti, trpiace jednou z najzákernejších civilizačných chorôb: hypertrofovaným egom. Platí nepriama úmera, že čím majú menej vedomostí, tým je ego opuchnutejšie a z toho vyplýva jedna veľká intelektuálna katastrofa s rozsahom epidémie.

Začiatky vašej novinárskej práce sú spojené s denníkom SME. Bolo SME dobrým štartom do sveta žurnalistiky?
Presnejšie začínal som v Slovenskom denníku, až potom som prišiel v roku 1994 do denníka SME. V tom období bol denník SME vďaka zakladajúcemu šéfredaktorovi Karolovi Ježíkovi, na rozdiel od tristnej súčasnosti, priestorom pre otvorené hlavy a slobodné myslenie. Bola to pre mňa veľká škola a veľká príležitosť. Som za ňu vďačný, len mi je smutno, že po Karolovej smrti sa slobodné myslenie z denníka SME začalo vytrácať, aj keď sa nový šéfredaktor a jeho najbližšia skupinka zaklínali ideológiou liberalizmu.

Pracovali ste aj pre SIS, dokonca paralelne počas vašej práce pre denník SME. Bolo to ťažké obdobie?
Nepracoval som pre SIS, ale bol som jej kádrovým príslušníkom v legalizácii. To znamená, že pod krytím civilného zamestnania som vykonával službu spravodajského dôstojníka. Môj služobný pomer sa začal na konci roku 1998, keď sa po páde tretej vlády Vladimíra Mečiara vrátil na čelo spravodajskej služby generál Vladimír Mitro. Bolo to časovo, psychicky aj fyzicky náročné, ale v tomto období som ešte nemal ani 30 rokov, takže som bol plný elánu a síl. Aj za túto skúsenosť som veľmi vďačný, pretože som mohol pôsobiť ako radový spravodajský dôstojník na úplne základnej pozícii. Navyše som bol v legalizácii, čo znamená, že som bol prakticky odkázaný len sám na seba. Musel som pôsobiť v rôznych, neraz aj nebezpečných záujmových prostrediach bez akejkoľvek podpory z centrály. Svojho riadiaceho dôstojníka som videl raz za mesiac, takže som sa naozaj musel vždy vynájsť sám, čo bola veľmi dobrá spravodajská škola.

Ako ovplyvnila práca pre SIS a odhalenie, že pracujete na dvoch pozíciách súčasne, váš pracovný život?
K tomuto odhaleniu došlo až po tom, keď ma generál Mitro vymenoval za riaditeľa sekcie vnútorného spravodajstva, ľudovo nazývanej aj kontrarozviedka. Ľudia, ktorí s mojou nomináciou neboli spokojní, vyniesli novinárom aj politikom z prostredia SIS informáciu, že som bol spravodajským dôstojníkom v legalizácii. Mohol by som to vnímať ako osobnú krivdu a svojím spôsobom to tak aj bolo, avšak oveľa podstatnejšia je okolnosť, že takéto vynášanie zo služby bolo a je vždy dôsledkom toho, keď sa SIS ocitne pod mediálnym a politickým tlakom. Niektorí príslušníci, zneistení nátlakovými akciami novinárov a politikov sa usilujú vylepšiť si svoje postavenie tým, že s nimi nadväzujú akési spojenectvá a podsúvajú im informácie, ktoré povrchní ľudia z médií a sveta politiky považujú za sexi. Tak došlo k môjmu prevaleniu a do veľkej miery aj znefunkčneniu ako spravodajského dôstojníka. Žiaľ, na Slovensku je málo politikov a novinárov, ktorí by si uvedomovali, že destabilizácia spravodajskej služby poškodzuje štát a jeho záujmy.

Momentálne píšete aj pre denník Pravda, kde vám vyšiel už druhý článok. Ako a kedy sa začala vaša spolupráca s denníkom Pravda?
Denník Pravda ma tento rok dvakrát požiadal o to, aby som pre nich napísal komentár. Urobil som to rád, ale nepovažujem to za pravidelnú spoluprácu. Skôr si myslím, že v Pravde majú občas záujem dať priestor inému videniu sveta, ako majú médiá hlavného prúdu, čo považujem za cenný prínos k mentálnemu a intelektuálnemu zdraviu tejto spoločnosti. V celku ma pobavila reakcia portálu Mediálne.sk, ktorý z mojich dvoch príspevkov vyrobil problém. Je príznačné, že naši strážcovia demokracie, slobody slova a prejavu tieto hodnoty rešpektujú len dovtedy, kým je niekto ochotný papagájovať nimi presadzované ideologické klišé a propagandu neoliberalizmu. Všetko, čo sa nezhoduje s ich predstavou o tomto svete, považujú za hrozbu, fake news, hoax a podobne, pričom na Slovensku nikto neprodukuje viac mediálnych manipulácií, ako práve médiá hlavného prúdu.

V májovom článku pre denník Pravda sa zaoberáte prezidentom Andrejom Kiskom a tým, ako by jeho rozhodnutie založiť politickú stranu ovplyvnilo politické prostredie Slovenska. V článku hovoríte o médiách ako o tretej politickej sile v krajine. Pre krajinu asi nie je dobré ak majú médiá takú silnú moc?
Sila médií je súčasťou našej reality a nedá sa s ňou nič urobiť. Kto má moc, ten je vždy náchylný ju zneužiť alebo aspoň využiť vo svoj prospech. Výnimkou nie sú ani médiá hlavného prúdu, a preto je prospešné hovoriť a písať o tom, ako novinári s touto mocou narábajú a v koho prospech ju využívajú. Médiá hlavného prúdu veľmi rady prízvukujú, že konajú vo verejnom záujme, pretože kontrolujú politikov. Možno je to tak. Ale možno aj nie, preto je potrebné nastavovať zrkadlo aj týmto médiám a konkrétnym novinárom, pretože je to rovnako vo verejnom záujme. Mnohí sa proti tomu búria, prejavy nesúhlasu s ich prácou alebo pokus o kontrolu toho, ako narábajú s verejnou mienkou, novinári označujú za útok na slobodu médií. Ale to je len propaganda a marketingová stratégia. Médiá si totiž uvedomujú, že ak aj ony budú pod kontrolou, ich kredibilita bude strmo klesať a tým sa, samozrejme, zmení aj ich postavenie na reklamnom trhu. A o to tu v podstate ide.

V marcovom článku pre denník Pravda zasa spomínate propagandu a dohady ako nátlakové nástroje, ktoré používajú či už médiá, aktivisti alebo aj opozičné politické strany na obídenie republikánskych inštitúcií určených na riešenie politických sporov. Podľa vás kam celá táto situácia smeruje? Akou krajinou sa Slovensko stalo?
Slovensko je našťastie ešte stále parlamentnou republikou. So znepokojením však sledujem, že koalície novinárov, aktivistov a niektorých politikov sa opakovane a veľmi pravidelne usilujú meniť politické pomery v krajine nátlakovými akciami na uliciach a námestiach. Naša ústava však hovorí, že vláda sa ujíma moci, ak získa nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých poslancov parlamentu, ktorý si občania v slobodných, priamych a tajných voľbách volia každé štyri roky. Ak teda máme demokraticky zvolený parlament a v ňom funguje spoľahlivá väčšina, nie je dôvod vyvolávať na námestiach a v médiách davovú psychózu s cieľom zvrátiť výsledky volieb, respektíve organizovať predčasné voľby. Ani vražda novinára, najmä ak ani len netušíme, aký bol motív tohto odsúdeniahodného činu, nie je dôvodom na predčasné voľby. Republika a jej inštitúcie sú tu práve preto, aby sa na ich pôde riešili politické konflikty, nie na uliciach. Každé štyri roky máme príležitosť zvoliť si nový parlament a ak z neho v roku 2020 vzíde úplne iná vláda, ako je dnešná, tiež to budeme musieť všetci rešpektovať. Tak funguje republika.

Máte aj webový portál Ďateľ.sk, ktorého poslaním je prinášať čitateľovi úplne nový pohľad na slovenskú ale aj zahraničnú politiku, respektíve prinášať čitateľovi informácie, ktoré sú bez ideologických a emocionálnych nánosov, sú zbavené nejakej straníckej argumentácie. V súvislosti s týmto poslaním, ako by ste zhodnotili vyspelosť slovenského čitateľa schopnosť kriticky čítať?
Neodvažujem sa hodnotiť vyspelosť slovenského čitateľa. Som vďačný každému, kto si prečíta moje články a rovnako som vďačný aj za kritické pripomienky k nim. Vždy je pre mňa osviežením, ak ma niekto upozorní na vecné nedostatky v mojich textoch, pretože je to príležitosť niečo nové sa naučiť. Na druhej strane sa nedá nevidieť, že väčšina z tých, ktorí so mnou nesúhlasia a vyjadria svoj názor aj písomne, sa znižuje len k osobným útokom alebo k obvineniam založeným na straníckom videní sveta. Takáto polemika je jalová, pretože nejde k meritu veci, a preto sa do nej ani nikdy nezapájam.

Okrem novinárskej profesie ste okúsil aj remeslo spisovateľa. Na svojom konte mate tri knihy Krycie meno Bežec, Komando 52 a dvojdielne dielo Kauza Cervanová I. a Kauza Cervanová II. Budú aj ďalšie knihy?
Jedna vec je, čo by človek chcel, druhou vecou zase je, čo môže a musí. V preklade to znamená, že námety na knižky mám, ale zároveň mám mnoho iných pracovných povinností a len jedny sily. Napriek všetkému by som veľmi rád dokončil svoj prvý, dlho rozpísaný román a tiež chcem neskôr napísať knihu, v ktorej by som na podklade jedného všeobecne známeho príbehu osvetlil, ako nám takzvaná politická korektnosť bráni vidieť realitu.

Aké sú vaše najbližšie profesijné plány?
Niečo som už naznačil v predchádzajúcej odpovedi. Tak prezradím ešte toľko, že by som veľmi rád prispel k tomu, aby sme sa na Slovensku viac venovali geopolitike a jej vplyvu na našu každodennú realitu.

Zdroj: mediawatch.dog

  • Televizní válka: Soukupov TV Barrandov vs. ČT

    14.12.2018 | 21:22 | Tomas Hlavac

    Vše odstartoval pondělní pořad Týden podle Jaromíra Soukupa, v němž se Soukup opřel do některých redaktorů České televize, konkrétně do Nory Fridrichové či Luboše Rosího.