V čase vzniku týchto riadkov sú na rokovacom stole, za ktorým sedia vládne strany, aktuálne dva varianty riešenia ťaživej politickej situácie na Slovensku: pokračovanie koaličnej vlády vo výrazne zrekonštruovanej podobe alebo predčasné voľby. Samozrejme, je tu aj teoretická možnosť menšinovej vlády Smeru s SNS za asistencie Kotlebovej ĽSNS, ktorá by vytvorila potrebné kvórum pre uznášaniaschopný parlament. Ale táto možnosť je pre Roberta Fica a Andreja Danka ešte nebezpečnejšia, ako urýchlenie volieb v čase davovej psychózy a vybičovaných vášní.
Pre budúcnosť Slovenska je síce dôležité, ako tento rébus Fico, Danko a Bugár vyriešia, no oveľa podstatnejším sa javí spôsob, akým sme do tejto situácie dospeli a ako z nej vybŕdneme. Jediným nespochybniteľným faktom je vražda novinára a jeho snúbenice. Nevieme však o skutočnom motíve tohto činu, a preto je intelektuálne, ale aj mravne neakceptovateľné hádzať vinu, čo i len politickú, na kohokoľvek. Všetko ostatné, čo sprevádza súčasnú politickú a mediálnu vravu, je zväčšia propaganda. Alebo dohady.
Na propagande a dohadoch pripravil svoje kontroverzné televízne posolstvo prezident Andrej Kiska. Na propagande a dohadoch sú postavené aj opozičné útoky na legitimitu vlády a parlamentnej väčšiny. A propaganda a dohady sú základom aj pre nátlakové aktivity viacerých médií, ktoré spolupracujú s organizátormi protestov na obídení republikánskych inštitúcií určených na riešenie politických sporov.
Politici si to nemôžu dovoliť povedať nahlas, no pravda je taká, že v zdravej spoločnosti nesmie o vážnych spoločenských otázkach rozhodovať ulica. Dajme bokom všetky prirovnania s novembrom 1989, pretože tie s aktuálnou situáciou neobstoja kvalitatívne ani kvantitatívne. Ak je pre zdravý vývoj spoločnosti v strednej Európe nevyhnutná demokracia, tak pre zdravie demokracie je rovnako dôležité rešpektovanie, zveľaďovanie a ochraňovanie republikánskych inštitúcií.
To, čo dnes reprezentujú organizátori protestných akcií, veľká časť revolučne naladených médií a prakticky celá opozícia, je deštrukcia inštitúcií republiky, ktoré sú jedinou zárukou ochrany spoločnosti nielen pred tyraniou väčšiny, ale aj pred tyraniou revolučného romantizmu alebo nekontrolovaných politických vášní.
K republikánskym inštitúciám nepochybne patrí parlament. Nielen ako zastupiteľský a zákonodarný zbor, ale aj ako aréna, kde by sa na primeranej intelektuálnej a kultúrnej úrovni mali zrážať rozdielne politické názory a sociálno-ekonomické záujmy. Práve v parlamente sa majú a musia riešiť politické konflikty, spory o vnútorné usporiadanie krajiny a o jej zahraničnú politiku. Nie davy, ulice, námestia a rečnícke tribúny, ale parlament je nástrojom riadenia krajiny a zdrojom legitimity jej vlády.
Dôležitým nástrojom budovania a spravovania republiky sú aj priame, tajné a pluralitné voľby. Podľa našej ústavy je funkčné obdobie Národnej rady vymedzené štyrmi rokmi a v tomto intervale sa majú konať aj pravidelné voľby. Mimochodom, je sporné, či skrátenie volebného obdobia (hoci aj 90 hlasmi) je v súlade s Ústavou SR.
Ale na to sa dodnes Ústavného súdu nik nepýtal. Pochopiteľne, môže sa stať, že vláda stratí v parlamente väčšinu a nová sa nenájde. Ak sa však obzrieme dva roky dozadu, opozícia a novinári v úlohe aktivistov požadujú viac či menej otvorene pád vlády takmer od marca 2016. Lenže tak nefunguje demokracia ani republika a dochádza k deštrukcii celého politického systému.
Volať si pri každej stresujúcej a znepokojujúcej udalosti na pomoc ulicu je zlyhaním politiky a popieraním republiky ako spôsobu a formy vlády. Republikánske ustanovizne sú nezastupiteľnými nástrojmi vyspelej demokracie. A to, čo sa dnes vydáva za politickú krízu, je deštrukciou týchto inštitúcií.
(Autor v roku 2003 pôsobil ako riaditeľ sekcie vnútorného spravodajstva SIS.)
Zdroj: nazory.pravda.sk
