Zuzana Kovačič Hanzelová nie je jediná redaktorka RTVS, čo nespĺňa kritériá pre prácu v médiu verejnej služby. Reprezentuje tento problém dostatočne výrazne, a preto je na mieste venovať jej osobitnú pozornosť. Obzvlášť v čase, keď z nej kolegovia z komerčných médií robia ikonu žurnalistiky.
Prípad redaktorky RTVS Zuzany Kovačič Hanzelovej je médiami prezentovaný ako príbeh umlčania kritiky. Mávnutím autorského brka sa z neho stal redukciou reality na rozprávku čiernobiely obraz boja dobra proti zlu, ergo statočnej redaktorky proti naničhodnému vedeniu verejnoprávnej inštitúcie.
Konflikt okolo pani Kovačič Hanzelovej vyvrcholil, keď RTVS nepredĺžila zmluvu štyrom externým redaktorom, na čo ona reagovala statusom o tom, že v tejto inštitúcii sa rozmohla „tvrdá normalizácia“. Vedenie ju následne odstavilo od spracovávania politických tém, pretože sa týmto výrokom mala dopustiť lži.
Chronické problémy s verejnoprávnosťou
Nebol to prvý incident redaktorky s vedením RTVS. No nielen s manažmentom. Zuzana Kovačič Hanzelová je opakovane v konflikte s realitou (čo si rozoberieme nižšie) a postavením redaktora média verejnej služby. Bola napríklad jednou z iniciátoriek a hlasných propagátoriek otvoreného listu cirka 60 zamestnancov telerozhlasu, v ktorom sa signatári sťažovali na to, že pracujú v „nepriateľskej atmosfére“. A kto sleduje nielen verejnoprávnu televíziu, ale napríklad aj priame prenosy z tlačových konferencií na TA3 či rádiu Aktual, nemohol si nevšimnúť bojovné, politicky angažované vystupovanie Zuzany Kovačič Hanzelovej, ktorá sa okrem toho vyznačuje manipulovaním výrokov respondentov pri kladení doplňujúcich otázok. V tomto ohľade jej dokáže konkurovať len Monika Tódová z denníka N, avšak jej sa na živobytie skladajú niektorí akcionári spoločnosti ESET a individuálni abonenti, nie zákonom viazaní koncesionári.
Spôsob vystupovania pani redaktorky Kovačič Hanzelovej nemusí byť nevyhnutne neakceptovateľný, no rozhodne nepatrí do verejnoprávnej RTVS. Ak by jej prístup k spracovaniu tém a spôsob vystupovania na tlačových konferenciách pomáhal zvyšovať počet čitateľov alebo sledovanosť súkromného média, bolo by vecou uváženia majiteľa, či konanie Zuzany Kovačič Hanzelovej vyhovuje jeho obchodnej stratégii či politickým záujmom. Pracovník verejnoprávneho média však musí spĺňať úplne iné kritériá. Prvým zo všetkých základných je názorová neutralita a nestrannosť. Pani Kovačič Hanzelová tento princíp dlhodobo nerešpektuje, a preto mala nastať náprava oveľa skôr. Tá mala spočívať buď v zmene jej prístupu k práci, alebo v pridelení iného pracovného zaradenia. Nie je to ešte pointa, prichádza až teraz: toto opatrenie nemal uskutočniť až Jaroslav Rezník, ale už Václav Mika.
Problém s poznaním a vzdelanosťou
Mimoriadne problematický je aj otvorený list o nepriateľskej atmosfére v RTVS. Výhrady voči zneniu textu sa nevzťahujú len na Zuzanu Kovačič Hanzelovú, ale na všetkých signatárov. Niežeby vedenie RTVS nerobilo chyby. Robí, predovšetkým komunikačné. No ak sa usilujú riadiaci pracovníci formou rád, kritiky a požiadaviek aspoň trochu vtesnať televízne spravodajstvo do koridoru verejnoprávnych mantinelov, nie je na tom nič nepriateľské. Naopak, ide o priaznivé a priateľské gesto voči verejnosti, ktorá si zaslúži namiesto každodennej agitácie nielen vyvážené, ale aj obsahovo hodnotné spravodajstvo, spracované na primeranej intelektuálnej úrovni.
Tým sme sa nevyhnutne dostali k úrovni ľudí, čo stoja za výrobou správ v telerozhlase. Ťažko posudzovať všetkých a neradno každého strčiť do jedného vreca s každým. Ostaňme preto pri hrdinke dnešných dní, pretože to ona sa vďaka nekritickému prístupu viacerých kolegov z brandže stala (akože) symbolom kvalitnej žurnalistiky. Označiť situáciu v RTVS, nech je akokoľvek komplikovaná, za normalizáciu je buď nezvládnutím emócií, neznalosťou historických a sémantických konotácií určitých pojmov, alebo oboje v jednom, no nič z toho nepatrí do verejnoprávnej televízie. A ani do verejných statusov redaktora RTVS na sociálnej sieti.
Pojem normalizácia označuje administratívno-politickú elimináciu „nespoľahlivých“ osôb zo všetkých vrstiev spoločnosti, ku ktorej došlo v našom priestore po intervencii ozbrojených síl krajín Varšavskej zmluvy na čele s Červenou armádou v roku 1968. Normalizácia bola komplexným súborom opatrení, zameraných na upevnenie moci jednej strany, ale predovšetkým zabetónovania geopolitických záujmov Sovietskeho zväzu na území Československa. Z tohto pohľadu má vedenie RTVS absolútnu pravdu. Zuzana Kovačič Hanzelová klamala. Možno nie vedome, ale len z nedostatku vzdelania. Ale to ju nijako neospravedlňuje, pretože redaktor verejnoprávnej televízie musí svojich kolegov z komerčných médií prevyšovať okrem iného aj vzdelaním. Nielen formálnym, predovšetkým faktickým. A to pani Kovačič Hanzelovej očividne chýba. Možno aj preto, že zrejme pre nedostatok času stihla ukončiť len bakalársky stupeň vysokoškolského vzdelania.
Ukrytá za mediálnym obrazom
V mediálnom svete často platí priama úmera, že kto kričí najhlasnejšie, dostane aj najviac priestoru. Tento model je najmä v dôsledku instantného šírenia informácií na sociálnych sieťach logickým pokračovaním takzvanej ekonomizácie médií, a preto pochopiteľný. Jeho hlavným a najvážnejším nedostatkom je absurdná deformácia reality. Ako hrádza proti týmto síce nevyhnutným, no negatívnym vplyvom majú slúžiť verejnoprávne médiá, čo sa (nielen) v slovenskom prípade nematerializuje.
Každá správa, či už podávaná ústnou alebo písomnou formou, viac alebo menej realitu skresľuje, ale drobné odchýlky idú za normálnych okolností na vrub nedokonalosti jazyka, kognitívneho skreslenia alebo nepresného vnímania sledu udalostí. Avšak tam, kde dominuje intenzita (kriku, teda často šumu) nad kvalitou (zväčša signálu), ostáva skutkový stav vecí (realita) ukrytý za svojím mediálnym obrazom. A tak je to aj s príbehom hrdinky dnešných dní, redaktorky RTVS Zuzany Kovačič Hanzelovej.
Zdroj: datel.sk
