18. marca - Včera som sa zamýšľala nad prerogatívami prezidenta. Neskôr sa k nim určite vrátim, ale pán Kollár je momentálne „dôležitejší“, lebo je aktuálny.
16. marca TASR uverejnila jeho výroky ohľadom, áno, nikdy nekončiaceho príbehu Slovenska, tzv. „Mečiarových“ amnestií. Predchádzajúci článok som ukončila sľubom prezidenta Slovenska. Dnes to otočím. Začnem sľubom poslanca:
Článok 75 Ústavy SR hovorí:
(1) Na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa poslanec zúčastňuje po prvý raz, skladá sľub, ktorý znie:
„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“
Ani sa nechcem zamýšľať nad tým, čo pod pojmom „pracovať“ rozumejú poslanci. Ale skôr, než tento článok, ma zaujíma článok 73 ods. 2 Ústavy SR:
(2) Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a NIE SÚ VIAZANÍ PRÍKAZMI.
A tuto sa zastavme. Na základe tohto článku v ústave by ma zaujímalo, ako by pán Kollár vysvetlil, že poslanci jeho strany nepodporia vládny návrh ústavného zákona, naopak, budú hlasovať za návrh, ktorý do parlamentu predložil poslanec Ján Budaj. Vie mi niekto, prosím, vysvetliť, odkiaľ a ako to pán Kollár vie? Lebo ja to nechápem. Poslanec je na základe čl. 75 ods. 1 viazaný dvomi ústavnoprávnymi a dvomi mimoprávnymi kategóriami. Tie ústavnoprávne sú, že aj poslanec je viazaný ústavou a právnym poriadkom štátu. Mimoprávne predstavujú svedomie a presvedčenie poslanca. Ktorú z týchto štyroch kategórii predstavuje pán Kollár? Ja viem, áno, ešte je tu možnosť, že líder strany Sme rodina vie čítať myšlienky. Tak, a pochopila som to, a potom sa hlboko ospravedlňujem.
„My máme zastupovať ľudí a my sme na to dostali mandát. Keď 90 ľudí utvorí ústavný zákon, nikto o tom nemá diskutovať,“ povedal Kollár. Toto je z jeho vyjadrení najzávažnejšie. Tu totiž vyhlasuje, že forma prevyšuje nad obsahom. Týmto sa pán Kollár prihlásil k formalizmu. K niečomu, čo Európa prekonala Norimberskými procesmi. Aspoň to tak vyzeralo. Nacistické zákony boli totiž čisto formalistické. Žiaden súd nemohol skúmať obsah zákona vydaného v tom čase. Stačilo na jeho prijatie, že forma zodpovedala predpísaným kritériám. Toto úplne odporuje princípom, na ktorých sú dnešné moderné ústavy postavené. Je to v rozpore aj so základnými ľudskými právami a slobodami. Na toto ŽIADEN poslanec nedostal mandát!
„Neboli volení občanmi, nedostali mandát od občanov,“ poznamenal Kollár na margo sudcov Ústavného súdu SR (ÚS SR). Sudcovia Ústavného súdu SR. Ešte o nich bude reč, nie tu, ale bude. No rada by som na tomto mieste upozornila na to, že každý sudca ÚS SR má niečo, čo nemajú všetci poslanci. Niektorí áno, ale väčšina nie. Každý sudca ÚS SR má právnické vzdelanie, je to totiž jednou z ústavných požiadaviek na výkon tejto funkcie. Osobne si myslím, že je to naozaj hlavné kritérium na post sudcu Ústavného súdu SR. Ale ako vždy, aj tu pripúšťam, že sa môžem mýliť. Mimochodom, kamarátkine psy štekali na Ústavu. Čiže ju pochopili a vyložili? To nikto nevie, lebo nikto im nerozumel.
Ďalej pán Kollár vyčítal týmto sudcom, že sú na ÚS SR od čias Vladimíra Mečiara. Je tu predpoklad, že pán Kollár si ešte nestihol pozrieť celú Ústavu SR a tým pádom sa nedostal k článku 137 ods. 1:
„Ak je vymenovaný sudca ústavného súdu členom politickej strany alebo politického hnutia, je povinný vzdať sa členstva v nich ešte pred zložením sľubu.“
Vie niekto, prečo majú sudcovia talár? Nie? Tak: to je kostým. Polopatisticky. Naozaj. Ten talár predstavuje určité vyzlečenie si každodenných starostí a navlečenie si odevu, ktorý sudcovi pomáha myslieť, premýšľať, činiť, hovoriť, bádať, uvažovať ako sudca. Sudcovské povolanie, táto funkcia je jednou z najdôležitejších, ak nie tou najdôležitejšou v právnom štáte. Oni strážia ústavnosť. Bdejú nad tým, čo občanmi volení poslanci odsúhlasia. Sú potrebou, nutnosťou v právnom, demokratickom štáte, kde právny poriadok funguje. Ale ešte sa k nim na inom mieste vrátim.
Poslanci majú neodškriepiteľnú úlohu v štáte. Majú a musia bdieť nad úlohami štátu a jeho smerovaním. Živelné zmeny ústavy prostredníctvom ústavných zákonov prijatých „formalisticky“ však určite nepatria medzi takéto úlohy. A už vôbec nepredstavujú to, ako by poslanci mali pracovať a tie zákony uvádzať do života.
Judita L.
