Po rôznych článkoch, hlavne tých, ktoré som „venovala“ zrušeniu amnestií Ústavným súdom SR, som sa rozhodla, že napíšem sériu článkov o hlave štátu ako takej. Jednou z mojich pohnútok bolo, aby som čitateľom Infovojny „predstavila“ tento ústavnoprávny inštitút. Zobrala som to zoširoka a začala som vývojom tohto inštitútu, pričom som sa v druhom článku venovala dedičným hlavám štátov. Viaceré komentáre pod týmto článkom na facebooku Infovojny ma celkom kvalitne rozosmiali. Zistila som totiž, že fotka, ktorú Infovojna pri tomto článku uverejnila, vyvolala reakcie ohľadom súčasného prezidenta Slovenskej republiky a s článkom ako takým, nemali nič spoločné.
Vážení, ja túto sériu článkov píšem kvôli tomu, aby som vám priblížila hlavy štátov rôznych krajín a upriamila pozornosť na to, čo všetko môže, mohol by a aj by mal robiť prezident SR podľa Ústavy SR. Kto ich číta, sľubujem, že sa „spolu“ k prvému oddielu šiestej hlavy Ústavy SR dopracujeme. Len to ešte pár článkov potrvá!
Keďže naozaj mám rada históriu, nie hystériu!, rozhodla som sa, že vám trochu priblížim historický vývoj Sunnitov a Šiítov a zároveň vám na ich príklade vysvetlím aj inú formu voľby panovníka, resp. hlavy štátu, príp. štátneho zriadenia. Slová „Sunniti“ a Šiíti“ sú tie, ktoré počúvame v spojitosti s islamom a človek má z toho niekedy taký guláš, že ho aj hlava môže rozbolieť.
Na islam ako taký je možné pozerať sa viacerými optikami. Jednak ako na náboženstvo, ale aj ako na právny systém. Práve z tohto dôvodu vyvoláva záujem aj u právnikov.
Z historického hľadiska sa islam vyvinul a nadviazal ako pokračovateľ dvoch náboženstiev, pričom pôvodné, to židovské, bolo Ježišom Kristom reformované. Pozor, toto je môj názor! Ďalší prorok po Ježišovi, ktorý sa v tomto slede po Abrahámovi, ktorého všetky tri náboženstvá považujú za „praotca“ objavil, bol Mohamed. Veľa sa o ňom nevie. Ani dátum narodenia, ani jeho pôvodné meno. S istotou sa vie len to, že pochádzal z kmeňa Kurajš. Prorok Mohamed tvrdil veľa vecí, jeho cesty mierili po celom arabskom svete, ktorý chcel nielen dobiť, ale aj spojiť a ovládať. Tieto jeho cesty by boli na viac článkov, takže sa skúsme preniesť k okamihu, ktorý založil, resp. vyvolal vznik týchto dvoch vetiev islamu.
Týmto okamihom nie je žiadna iná udalosť, ako náhla Mohamedova smrť! Problém s ňou bol ten, že nestanovil po sebe nástupcu a zároveň ukázal, že moslimská obec nie je pevná. Práve po Mohamedovej smrti sa objavili a vyhrotili vnútorné rozpory. Prejavili sa hlavne v tom, že:
1. došlo k napätiu medzi uchádzačmi o nástupníctvo po Prorokovi,
2. došlo k odcudzeniu a nepriateľstvu medzi kurajšovskými prisťahovalcami a príslušníkmi medinských arabských kmeňov,
3. obnovilo sa vzájomné súperenie a nepriateľstvo arabských kmeňov Aus a Chazradž, ktoré mohol podľa ich predstáv zjednotiť znovu len nejaký Mohamedov nástupca,
4. na Arabskom polostrove došlo k nepokojom medzi kmeňmi, ktoré prijali islam a uznali Mohameda za svojho vládcu len z donútenia. Niektoré z týchto kmeňov sa pokúsili striasť medinskú nadvládu a obnoviť svoju pôvodnú nezávislosť,
5. u niektorých kmeňov začali dokonca vystupovať rôzni proroci, ktorí zakladali svoje vlastné náboženské obce (hotová frenčíza!)
Hroziacu katastrofu moslimskej obce a nahromadené problémy sa však podarilo odvrátiť a vyriešiť. Platí to predovšetkým v otázke Prorokovho nástupcu. O nástupníctvo sa uchádzali dvaja z Prorokových najbližších stúpencov. Jedným z nich bol Mohamedov priateľ a svokor Abú Bakr, otec Mohamedovej najmilovanejšej ženy ʻA´íše, a Mohamedov bratranec a zať Alí, manžel Mohamedovej dcéry Fatimy. Tento súboj vyhral a Mohamedovým nástupcom sa stal Abú Bakr. Jeho zvolením sa presadili dve dôležité zásady. Jednou z nich bola zásada voliteľnosti, druhou, že hlavou moslimskej obce sa môže stať iba príslušník kmeňa Kurajš, čiže tej, z ktorej pochádzal aj Mohamed.
Tu treba dodať jednu vec. Voľba Abú Bakra bola učinená aklamáciou. Táto forma voľby je špecifická v tom, že je to verejne prejavený súhlas, hromadný zjavný prejav súhlasu pri voľbách, čiže dav svojím „skandovaním“ vyhlási svoj súhlas s osobou nového vládcu. (No uznajte, že som nemohla aklamáciu vysvetľovať na príklade Václava Havla: Havel na hrad! Aj Noro Lichtner má svoje hranice )
Proti princípu voľby sa v celom ďalšom vývoji islamu stavali zástancovia práva pokrvných príbuzných Proroka. Tento rozpor medzi stúpencami voľby a ich odporcami sa stal jednou z príčin neskoršieho rozkolu moslimskej obce na dve nepriateľské obce.
Po Mohamedovej smrti nasledovali rôzne nepokoje, rôzne mocenské boje a rôzne snahy o upevňovanie moci. Vznikol aj tzv. Kalifát, kde Mohamedovi nástupcovia ním založenú „obec božiu“ premenili na teokratický štát – v skratke: štát, kde je právom náboženstvo. Na čele tohto štátu stál „kalifát rasúli Álláh“, čiže „námestník posla božieho“, či skrátene „kalif“. V roku 644 bol zavraždený Umar ibn Al-Chattáb, ktorý bol druhým Prorokovým nástupcom. Za týchto podmienok sa ďalším kalifom stal ʻUtmán ibn ʻAffán.
Dodávam, že za novej krízy v kalifáte. V šiestom roku jeho vlády začal jeden zo starých Prorokových druhov Abú Dharr al-Ghitárí verejne obhajovať nástupnícke právo Prorokovho rodu. Podobný postoj zaujal tiež Abduláh ibn Sabá, juhojemenský žid, ktorý prestúpil na islam. Abduláh ibn Sabá učil pod vplyvom židovského učenia o Mesiášovi, že na konci sveta dôjde k Mohamedovmu návratu. Do tej doby mali Proroka zastupovať Alí a jeho potomkovia. (Ak by ste sa „stratili“ v tých menách, tak Alí bol Mohamedov zať spomenutý vyššie.) Povinnosťou veriacich bolo postaviť sa za Alího a jeho nástupcov.
Rozpory v moslimskej obci sa ešte viac prehĺbili po zavraždení kalifa Utmána v roku 656 a za vlády jeho nástupcu ʻAlího ibn Abítalib. Okolo Alího sa sústredili stúpenci zásady, že vedenie moslimskej obce by malo zostať vyhradené členom Prorokovej rodiny a to iba v línii Alího a jeho ženy Fatimy, Prorokovej dcéry. Zástancovia tejto zásady tvrdili, že iba Alího rodina je schopná vykladať boží zákon a rozhodovať o duchovných a svetských záležitostiach „božej obce“. Alího odporcovia, obhajujúci zásadu voliteľnosti kalifa z kmeňa Kurajš, sa sústredili okolo sýrskeho miestodržiteľa Muʻavija ibn Abí Sufjána, člena ambiciózneho rodu Ummája.
V občianskej vojne, ktorá prepukla medzi oboma prúdmi, bol kalif Alí v roku 661 zavraždený a moc na seba strhol Muʻavij ibn Abí Sufján, čiže ten volený.
Alího smrťou končí najstaršia fáza politického vývoja po Mohamedovej smrti. Toto obdobie, ktoré trvalo od roku 632 do roku 661, sa označuje ako doba patriarchálneho kalifátu. Omnoho závažnejšie však bolo to, že moslimská obec sa po Alího smrti rozštiepila na stúpencov Ummájovcov, t. j. Sunnitov – vládcov volených z kmeňa Kurajš a na stúpencov „strany Alího“, t. j. Šiítov, ktorí presadzujú zásadu pokrvného príbuzenstva s Mohamedom. Tým boj oboch smerov o moc prerástol v trvalý rozkol islamu, ktorý trvá dodnes.
Tak toľko k Sunnitom a Šiítom a ešte na záver pár úprimných slov tým, ktorí jednak nepoznajú autorský zákon a to konkrétne § 14 a tým, ktorým vadí, že píšem pod pseudonymom:
„Nemysli!
Ak myslíš, tak nepíš!
Ak myslíš a píšeš, tak sa nepodpisuj!
Ak myslíš a píšeš a podpísal si sa, tak potom sa nečuduj!
Judita L.
