Nikto nevie, čo a či polícia našla v nehnuteľnostiach Mariana Kočnera. Krákanie bielych vrán má takú silu, že dokáže postaviť celé Slovensko na nohy. Aké sú však fakty o zvukovom zázname spravodajskej operácie Gorila?
Biela vrana zakrákala
Hneď skraja si treba povedať, že nález nahrávok spravodajskej operácie SIS s krycím názvom Gorila nepotvrdil žiaden oficiálny zdroj. Ako obyčajne, správu priniesla jedna z kŕdľa bielych vrán, odvolávajúc sa na „zdroje z prostredia vyšetrovania“. Hodnota takto postavenej informácie je prinajmenšom sporná.
Napriek tomu si treba naliať čistého vína a na rovinu uviesť, že Marian Kočner vlastníctvo zvukového záznamu operácie Gorila ani veľmi netajil. Bolo to čosi ako verejné tajomstvo a v tom spočívala aj hodnota nahrávok. Ak by totiž nikto nevedel, že ich vlastní, nemohol by si Marian Kočner pripisovať kredit za to, že zvuk nezverejní, respektíve že ho stráži pred nepovolanými ušami. Aj preto nie je žiadna náhoda, že návnadu v podobe náznakov posunul jednému z najväčších klebetníkov Tomovi Nicholsonovi.
O čo tu vlastne ide?
Teraz stojí otázka tak, či polícia naozaj našla zvukové záznamy Gorily uložené na USB pri domových prehliadkach, alebo len niekto vypúšťa sondážne balóniky s cieľom vyprovokovať určitú aktivitu medzi osobami, ktoré by mohli mať k nahrávkam prístup. Pravda môže byť jedno aj druhé, kým sa však k informáciám bielej vrany nevyjadria príslušné orgány, môžeme na túto tému iba špekulovať.
Neboli by to slovenské médiá, keby na základe nepotvrdených správ nezačali obviňovať konkrétne osoby z vynášania informácií z prostredia spravodajskej služby. Tentoraz si to odniesol bývalý riaditeľ sekcie vnútorného spravodajstva SIS Ľubomír Arpáš. Nekompetentní novinári ho viac či menej priamo obvinili z toho, že by to mohol byť on, kto vyniesol zo služby zvukové záznamy spravodajskej operácie Gorila. Nezmysel tohto formátu môže šíriť len niekto, kto nemá ani len základnú predstavu o fungovaní SIS.
Pán Arpáš nebol riaditeľom technickej sekcie. Je síce pravda, že príslušný útvar ním vedenej sekcie vnútorného spravodajstva dostával významové prepisy zvukových záznamov (nekompetentnými bielymi vranami označované za „analytické“ prepisy), ale to je všetko. Ak si chceli poverení operatívni pracovníci vypočuť zvuk, mohli to urobiť na režimovom pracovisku technickej sekcie. Tak to v SIS prinajmenšom v tom čase chodilo, pretože takéto opatrenia zabraňujú vynášaniu informácií, respektíve zvukových záznamov z prostredia tajnej služby.
Milovaný škandál
Ak teda Marian Kočner naozaj získal zvuk Gorily, musel sa k nemu dostať inou cestou. A v takom prípade je veľmi dôležité vyriešiť záhadu, ako bola prenesená nahrávka zo serveru technickej sekcie SIS na iný nosič, napríklad na USB kľúč. A tiež je dôležité vyriešiť rébus, kedy sa to stalo, pretože po roku 2006 bol záznam zo serveru technickej sekcie vymazaný. Po nájdení odpovedí na tieto otázky bude potrebné vyriešiť ďalší problém. Ak neexistuje originálna zvuková stopa Gorily, kto a ako dokáže, že to, čo sa údajne malo nájsť počas domových prehliadok, zodpovedá pôvodnému originálu?
Z tohto pohľadu je optimizmus ohľadom možného využitia (údajne objavených) zvukových záznamov prinajmenšom predčasný. Naopak, oveľa realistickejší prístup je pesimizmus, pretože spôsob, akým sa tejto témy opakovane zhostili slovenské médiá je verný nešťastnej tradícii slovenskej politickej pornografie. Naše médiá nemilujú pravdu, milujú škandál. A túto nezdravú lásku k úpadkovým emóciám, žiaľ, úspešne zasievajú do sŕdc širokej verejnosti.
Zdroj: datel.sk
