Globálny pakt o migrácii - úrad vysokého komisára OSN pre utečencov bude určovať politiku prerozdeľovania migrantov

Prijatím Globálneho paktu sa signatárske štáty automaticky zaväzujú „k spravodlivému zdieľaniu záťaže a zodpovednosti“.
10.10.2018 | 11:30

Signatárske štáty sa prijatím a ratifikáciou Globálnych paktov zaväzujú k trvalému prijímaniu nielen utečencov, ale aj migrantov na svoje územie. Aj keď sú pre utečencov nastavené iné pravidlá prijímania než pre migrantov, následný prístup k týmto obom skupinám je takmer totožný. UNHCR určí, odkiaľ a kam budú osoby, bez ohľadu na právny štatút, premiestňovaní.


Globálny pakt o utečencoch, ktorý upravuje prístup k prijímaniu utečencov, obsahuje aj  prerozdeľovací mechanizmus , ktorý je v súvislosti s  Dublin IV. známy pod pojmom povinné kvóty na prerozdeľovanie utečencov. V Globálnom pakte o utečencoch sa prerozdeľovací mechanizmus často spomína aj ako „spravodlivé rozdelenie záťaže a zodpovednosti„. 

V návrhu Dublin IV bol korekčný prerozdeľovací mechanizmus (povinné kvóty) vypočítaný a kontrolovaný Agentúrou Európskej únie pre azyl (EASO), ktorá sa priamo zodpovedá najvyššiemu orgánu Európskej únie Európskej komisii. Konečnú kontrolu nad plnením a fungovaním povinných kvót mala mať Európska komisia. Pri uplatňovaní opravného mechanizmu mal byť použitý referenčný kľúč založený na počte obyvateľov a veľkosti ekonomiky jednotlivých členských štátov tak, aby tento mechanizmus odľahčil členským štátom, ktoré sú vystavené neúmernému tlaku. Ak sa členský štát rozhodol, že sa ku korekčnému mechanizmu po dobu dvanástich mesiacov nepripojí, bol povinný zaplatiť pokutu vo výške 250 000 Euro ročne za každého jedného neprijatého žiadateľa o azyl.

Globálny pakt o utečencoch má v otázke relokačného mechanizmu s niekoľkými výnimkami takmer identické pravidlá. Relokácia – teda presídľovania – sú vykonávané na základe výpočtov osôb Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a to priamo z miesta, ktoré tento úrad určí. (Viac v kapitole Presídľovanie). Narozdiel od prerozdeľovacieho mechanizmu uvedenom v Dublin IV, sa kvóty a presídľovania týkajú osôb, ktoré sa nachádzajú mimo Európskej Únie.

Prijatím Globálneho paktu sa signatárske štáty automaticky zaväzujú „k spravodlivému zdieľaniu záťaže a zodpovednosti,“ teda aj k rovnomernému rozloženiu počtu utečencov a zároveň záväzne prijímajú “ I. Prílohu Newyorskej deklarácia Komplexný rámec pre reakciu utečencov“.

V rámci „spravodlivého rozdelenia záťaže a zodpovednosti“ si európske štáty majú medzi sebou rovnomerne rozdeliť migrantov a utečencov, ktorí vo veľkom počte prídu do jedného štátu. To pre Českú televíziu 30.07.2018 vo svojom rozhovore potvrdil aj taliansky premiér Giuseppe Conte.

Neoddeliteľnou súčasťou „spravodlivého rozdelenia záťaže a zodpovednosti“ je pomoc štátom zasiahnutých veľkým prílevom utečencov. Pokiaľ ide o krajiny pôvodu utečencov, tie sa v Newyorskej deklarácii zaväzujú k rešpektovaniu povinnosti preberať svojich občanov späť, avšak niektoré štáty, ktoré riešia vlastné ekonomickú situáciu tým, že posielajú svojich obyvateľov do Európy, nie sú signatármi ani tejto deklarácie a ani Globálnych paktov, alebo sú to štáty, u ktorých neexistujú záruky readmisie a plnenie záväzkov vyplývajúcich z Globálnych paktov. (Viac v kapitole Politika návratu).

Zdroj: slobodnyvyber.sk