Sľubnú kariéru spravodajského dôstojníka na 1. správe FMV, ktorú si Igor Cibula budoval od roku 1968, prerušili normalizačné čistky v roku 1970. Po rehabilitácii v roku 1990 pokračoval v spravodajskej kariére na Úřade pro zahraničné styky a informace. V období 1993-1995 bol riaditeľom rozviedky SIS.

V období mečiarizmu s Vladimírom Mitrom (riaditeľ SIS v rokoch 1993-1995) spoluzakladal tzv. paralelnú tajnú službu, ktorá pracovala pre opozíciu. Od roku 2006 prednášal na niekoľkých univerzitách. V súčasnosti sa venuje vedeniu Asociácie spravodajských dôstojníkov a komentovaniu medzinárodného a vnútropolitického diania na portáli orientacia.sk.

Priniesli pre Vás voľby v Rusku nejaké prekvapenia?

Rusi sa odvďačili Putinovi za to, že im vrátil Krym a vidia v ňom nádej, že nebudú sa mať horšie, ako doteraz.

Dovolíte si odhadnúť čo budú Putinove priority v zahraničnej politike v jeho ďalšom funkčnom období?

Putinovi ide predovšetkým o to, aby si Rusko upevnilo pozíciu rešpektovaného partnera v globálnej politike. Bude sa snažiť rozvíjať vzťahy so štátmi skupiny BRICS, vymanévrovať so zložitej situácie v Sýrii, petrifikovať pozíciu Ruska na Strednom východe a bude hľadať cestu, ako sa dostať z Donbasu, aby mohol nájsť partnerov na dialóg v Európe. O politickej elite vo Washingtone určite Putin ilúzie nemá a počíta s tým, že USA budú pokračovať v obchodnej vojne proti Rusku.

V posledných dňoch rezonuje v médiách najmä téma otrávenia bývalého príslušníka GRU Sergeja Skripaľa, z ktorého britská vláda obviňuje Čo si myslíte o záveroch predstaviteľov britskej vlády?

Nepoznáme pozadie kauzy, ale podľa mňa nie je za tým ruská vláda. Stotožňujem sa s názorom bývalého riaditeľa izraelskej špeciálnej služby Nativ Jakova Kedmiho, že „britskí politici natoľko degenerovali od čias Churchilla, že sa obmedzujú iba na vnútropolitické ciele a o politike štátu nepremýšľajú."

V porovnaní s vládou je opozičný líder Jeremy Corbyn omnoho zdržanlivejší, keď varuje pred unáhlenosťou. Za otravou podľa neho nemusela byť ruská vláda, ale napríklad tamojšia mafia.

Šéf labouristov Corbyn je starý rusofil, takže jeho zdržanlivosť pramení aj v tomto. Existuje viacero špekulatívnych verzií, ale žiadna sa neopiera o fakty. Žiaľ, britská vláda namiesto triezveho prístupu k prípadu Škripaľa využíva kauzu na protiruskú propagandu, čo jej prichádza vhod, pretože kabinet Theresy Mayovej si nevie rady s Brexitom, a preto pani premiérka rečami o otrave Skripaľa a jeho dcéry odvádza pozornosť britskej verejnosti od problémov spojených s Brexitom.

Mimochodom, nedávno bol práve Corbyn obvinený z toho, že v osemdesiatych rokoch spolupracoval s československou ŠtB. Nakoľko je takáto možnosť reálna?

S informáciou o Corbynovej spolupráci s ŠtB prišla ako prvá britská bulvárna tlač. Súvisí to so snahami zabrániť labouristom, aby prevzali vládu v krajine, čo sa javí ako reálna alternatíva budúceho vnútropolitického vývoja vo Veľkej Británii. Informáciu vyvrátila riaditeľka Archívu bezpečnostných zložiek v Prahe Světlana Ptáčniková a potvrdili mi to aj moji bývalí kolegovia, ktorí Corbynov zväzok čítali. Bývalý dôstojník ŠtB Ján Sarkoci klamal, keď tvrdil, že Jeremy Corbyn bol spolupracovníkom ŠtB. Uskutočnili sa iba tri tzv. tipovacie schôdzky, ale Corbyn nevedel, že jeho partner nie je diplomat, ale spravodajský dôstojník. Potom pražská centrála nariadila ukončenie kontaktov s Corbynom, pretože bol významným odborárskym aktivistom a odporcom NATO. V Prahe nechceli Corbyna kompromitovať spoluprácou s československou rozviedkou.

Vráťme sa späť do Ruska. Spomínané voľby sa konali počas štvrtého výročia udalostí na Krymskom polostrove. Tie vyústili v jeho začlenenie do Ruskej federácie, ktoré však medzinárodné spoločenstvo neuznáva. Ako spätne hodnotíte udalosti, ktoré tomu predchádzali — dalo sa zabrániť tomu, čo sa udialo na Kryme, alebo tomu, čo vyústilo do ozbrojeného konfliktu na juhovýchode Ukrajiny?

Ako profesionál som nútený konštatovať, že priebeh ruskej operácie na Kryme svedčí o tom, že bola dlhodobo pripravovaná a nesúvisela iba s bezprostredným vývojom udalostí na Ukrajine. Ozbrojený konflikt na juhovýchode Ukrajiny je čiastočne dôsledkom diskriminačnej politiky Kyjeva voči rusky hovoriacemu obyvateľstvu Donbasu a súvisí tiež s politickou orientáciou obyvateľstva tejto oblasti ešte pred zmenou vlády v Kyjeve v roku 2014.

Ako by ste to zhodnotili s odstupom štyroch rokov — Rusko viac získalo alebo stratilo svojim angažovaním sa v kríze na Ukrajine?

Rusko najviac stratilo tým, že bol narušený tradičný historický vzťah Rusov a Ukrajincov. Ukrajina bola posunutá do sféry vplyvu NATO a narušili sa kultúrne väzby oboch národov, posilnil sa šovinizmus. Utrpeli aj vzťahy Ruska s Európou, ktorá — s výnimkou Poľska a Pobaltia — nikdy nebola rusofóbna.

V posledných mesiacoch sme na Ukrajine svedkami vysporadúvania sa s niektorými politikmi, ktorí sú vnímaní ako antiruské symboly — s Michailom Saakašvilim či Naďou Savčenkovou. Obaja boli obvinení zo štátneho prevratu. Dá sa v tomto prípade hovoriť o tom, že revolúcia začína požierať vlastné deti?

Saakašvili či Savčenková sú kuriózne postavy, ale neviem či v súvislosti s ich angažovanosťou v dianí na Ukrajine možno o nich hovoriť, že sú „deťmi revolúcie."

Aká bude podľa Vášho názoru blízka budúcnosť Ukrajiny na medzinárodnej scéne? V priebehu posledných mesiacov sa totiž Kyjev dostal viackrát do sporu s Varšavou i Budapešťou.

Ukrajina nemá v dohľadnej budúcnosti šancu stať sa členom Európskej únie. Jej vládne elity brzdia ekonomické reformy a prekážajú vývoju demokratickej občianskej spoločnosti. Tolerujú šovinizmus a politický radikalizmus, otvárajú staré historické rany voči susedným krajinám a oficiálne pestovanou rusofóbiou vytvárajú prekážky, ktoré bránia iným európskym krajinám, aby viedli s Ruskom partnerský dialóg. Čiastočne je to aj dedičstvo desaťročí sovietskeho režimu, ktorý Ukrajinci identifikujú s nadvládou Ruska.

Vzťahy Ruska a Ukrajiny rozdeľujú aj slovenských politikov. V súvislosti s prejavom prezidenta Andreja Kisku v Europarlamente ste napísali, že jeho vyjadrenia boli nenáležité, a že by možno potreboval školenia geopolitiky v Berlíne. Nemeckí politici totiž vedia byť k Rusku aj kritickí, no zároveň k nemu pristupovať s rešpektom. Na druhej strane predsedovi NR SR Andrejovi Dankovi viacero politikov a analytikov zase vyčítalo prílišnú zhovievavosť v jeho prejave v ruskej Dume. Trúfate si formulovať, ako by asi mal byť zadefinovaný postoj Slovenskej republiky k Ruskej federácii?

Rusko je najväčšia európska krajina. Dôležitý hráč v globálnej geopolitike a významný ekonomický priestor. Nie je strategickým nepriateľom Slovenskej republiky, a preto Slovensko musí vnímať Rusko ako významného partnera a hľadať sféry spoločných záujmov.

Ešte sa vrátim k prípadu Skripaľa. Nový slovenský premiér Peter Pellegrini po samite v Bruseli vyhlásil, že Slovensko síce podporí vyhlásenie, ktoré vyjadruje Veľkej Británii solidaritu, avšak v otázke prípadných sankcií voči Rusku bude Slovensko zdržanlivé a sankcie podporí len v prípade, že za ne zahlasujú všetky členské krajiny. Slovenské médiá o tomto postoji neinformovali, vyjadrenie bolo publikované v ruskom TASSe. Čím si to vysvetľujete?

Slovenské médiá sú poplatné rusofóbnemu tónu, ktorý je charakteristický pre väčšinu médií pôsobiacich v euroatlantickom priestore.

Môžeme očakávať, že nový slovenský premiér nebude výrazne meniť zahraničnopolitické postoje SR vo vzťahu k Rusku?

Ak vychádzame z doterajšej orientácie strany Smer-SD, ktorá nominovala pána Pellegriniho, tak nemôžeme predpokladať nejakú zásadnú zmenu. Pokiaľ ide o vzťah Slovenskej republiky a Ruskej federácie, tento vzťah je položený na realistickej, pragmatickej platforme a Slovenská republika nemá dôvod meniť túto orientáciu v súvislosti s tým, že došlo k zmene na poste predsedu vlády.

Je možné v súčasnej dobe, resp. blízkej budúcnosti normalizovať vzťahy Ruska a Európy?

Vzťahy Ruska a Európy ovplyvňuje hlavne dominantná pozícia Spojených štátov v euroatlantickom priestore. Negatívny vplyv nemajú ani tak negatívne skúsenosti s imperiálnym pôsobením Ruska v nedávnej dobe — Poľsko, maďarské povstanie v roku 1956, československá jar 1968 — ale koketovanie Moskvy s nacionalistickou pravicou; staršej generácii to napríklad pripomína pakt Molotov-Ribenttrop. Prevažná väčšina Európanov vníma Rusko ako krajinu vo vývoji a určite by podporila kroky svojich vlád k tomu, aby rozšírili priestor vzájomnej spolupráce s Ruskom. Proces normalizácie vzťahov Ruska a Európy je do určitej miery závislý na tom, ako sa bude riešiť konflikt v Donbase.

Zdroj: cz.sputniknews.com