Slovenskom dnes lomcuje spoločenská kríza, akú novodobá republika ešte nezažila.

Necelých dvadsať rokov nie je zase až taká dlhá doba ,aby som zabudla na emóciu z Mečiarovho predvolebného mítingu v Trnave v roku 1998. Desaťtisícový dav ľudí, keď Mečiar na spôsob rímskeho cisára Caesara obchádzal štadión a kýval im rukou, hlasno burácal. Oveľa hlasnejšie, ako zvyknú kričať fanúšikovia trnavského Spartaku. Až som mala miestami pocit, že sa štadión pod náporom ľudských emócií, ktoré Mečiar v ľuďoch vzbudzoval, poskladá ako domček z karát a Mečiara pochová za živa. Nestalo sa. Pochovali ho až voľby, ktoré síce vyhral, ale vládu nezostavil.

leftNeboli to však emócie radosti a zábavy, aké som neskôr zažila na masových akciách - napríklad na karnevaloch v Latinskej, či Južnej Amerike. Boli to emócie pološialeného davu.
V nemom úžase - ako veľmi mladý človek, som tam stála a mala chuť z plného hrdla zakričať: "Preboha, všetci ste sa zbláznili? Veď to je iba jeden obyčajný, manipulatívny politik!"
Vtedy som sa veľmi mýlila. Mečiar nikdy obyčajným politikom nebol. Kto to nepochopil už dávno, urobil chybu. Otcom národa ho rozhodne nazývať nikdy nebudem, pretože pri rozdelení republík v roku 1992, si nedal záležať ani toľko, aby nechal rozhodnúť národ v referende - a mohol, pretože mal obrovskú podporu národa, ľudia by ho poslúchli a rozdelenie republík by v referende schválili. Ale odpúšťam mu. Dôvod je prostý. Keby vtedy s Klausom nerozdelili republiky, západ by ich vytuneloval oveľa viac a oveľa skôr, ako sa to nakoniec aj podarilo.

Dnes sa mi dostal do rúk graf, zverejnený portálom demagog.sk. Analyzuje, alebo skôr monitoruje a teraz sa tí ktorí, stojíte, prosím posaďte, "podiel nepravdivých výrokov politikov!"
Nebudem sa vyjadrovať k obsahu. Jeho opodstatnenie a pravdivosť posúďte z priloženého obrázku sami, ale lomcujú so mnou rovnaké pocity, ako na Mečiarovom mítingu pred devätnástimi rokmi! Hlavne po zistení, že ho zostavil politik Eugen Jurzyca - bývalý minister za SDKU, čo bola jedna z najpodvodnejších politických strán na Slovensku, pretože to, ako sa Dzurindovi podarilo zaviesť Slovákov, sa s Mečiarom nedá ani porovnať!

left

Slovenskom dnes lomcuje spoločenská kríza, akú novodobá republika ešte nezažila. Spoločnosť pripomína tlakový hrniec so zapchatým ventilom, pod ktorým politici výdatne prikurujú.
Objavujú sa na scéne aktivisti, akýsi pseudo-revolucionári a je ich hneď celá plejáda. Ich práca však pripomína skôr akési nevydarené predstavenie pochybného kočovného divadla, ako serióznu aktivitu. Národ sa ale vcelku baví dobre!

A nie len národ. Smejú sa hlavne politici, proti ktorým bojujú.
Alebo ich fackajú na ulici... Záleží od toho, čo sa politikom práve viac hodí.

Je zaujímavé tiež sledovať, ako sa niektorí opoziční politici snažia hnev ľudí využiť v svoj prospech. Napríklad Sulík.
Po Bonaparte-revolúcii pochopil, že Slováci po povolebných udalostiach v roku 2016, sa lacnými párkami, Kňažkovým a Markovičovým prejavom z tribúny, zmanipulovať nenechajú, tak vytiahol "silnejší kaliber." Špeciálneho prokurátora Kováčika! Vyčíta mu, že nepodal jedinú obžalobu zo 61 prípadov. Opäť nekomentujem - nie je ani prečo, keďže Kováčik to robí od samého počiatku, čo boli Špeciálny súd a Špeciálna prokuratúra zriadené. Iba sa pýtam pána Sulíka, prečo vytiahol tieto argumenty až teraz? Výmenou Kováčika by predsa dosiahol, že Kaliňák s Ficom, by sedeli v base už dávno. Tiež prečo ľuďom nepovie, že Špeciálny súd - ako fašistický prvok moci v štáte, nemá so spravodlivosťou nič spoločné, keďže jeho historickou úlohou v diktarúrach bolo vždy odstraňovať nepohodlných ľudí a chrániť politikov?

Mám pocit, že pán Sulík nás svojim kočovným divadlom opäť nepresvedčil, keďže Kováčik má silnejšiu politickú imunitu, ako ktorýkoľvek vládny politik SMERu-SD. Mal by sa rozhodne snažiť oveľa viac, pretože takýmito politickými trikmi pripomína skôr dnešných pseudo-revolucionárov, ako predstaviteľa opozície s reálnym tlakom na existenciu dnešnej vlády.

rightDivadlo, alebo v tomto prípade skôr hra na slepú babu, je aj Sulíkova posledná zbraň - Mečiarove amnestie. Táto zbraň je rozhodne zbraňou najťažšieho kalibru, alebo skôr "hromadného politického ničenia!" Otvoriť Mečiarove amnestie - dnes, totiž vôbec nie je o Mečiarových prehreškoch. Mečiar je dodnes jediným človekom, ktorý dokáže v slovenskej spoločnosti vyvolať skutočné zemetrasenie, ak nie krvavú revolúciu. Vládnutie Mečiara bolo totiž obdobím najšpinavších politických praktík, o ktorých dodnes všetci zainteresovaní s radosťou mlčia. Mečiar disponuje "tonami" diskreditačných materiálov na všetkých, ktorí dnes niečo znamenajú ,alebo niečo viac ako ostatní vlastnia, pretože takmer všetci začínali v období Mečiara. S Mečiarovým pádom by teda nespadla len dnešná vláda, ale takmer všetci, ktorí dnes zastávajú, alebo zastávali vysoké politické posty. Fico a Kaliňák - prví. Keby som sa mýlila a všetci by sa toho, že Mečiar začne spievať nebáli, tento - dnes "uprataný starec," po všetkom čo sa za jeho politického pôsobenia stalo, prihliadnuc na to, koľko - stále vplyvných ľudí ho na Slovensku dodnes nenávidí, by si veselo a spokojne ovečky na lúke pod horou nepásol.
Ak by mal dnes padnúť Mečiar, padla by s ním polovička Slovenska.

leftAko krásny príklad zemetrasenia pre ľudí po Mečiarovi, ma dnes, po pár dňoch starej kauzálnej tlačovej konferencii rimavskosobotského primátora Šimka, napadá meno Pavol Struhár. Je to bývalý komunistický predák - ešte za Mečiara pôsobiaci starosta Klenovca, dnes opätovný poslanec BBSK za SMER-SD a prednosta obvodného Úradu v Rimavskej Sobote.  Tento človek bol dodnes zapletený už hádam vo všetkom, čo v Klenovci, alebo v regióne Rimavská Sobota dopadlo fiaskom, alebo krachom. Najznámejšia kauza je asi Sociálny podnik v Klenovci, ktorý dostal miliónové dotácie od vlády a skončil v dlhoch. Napriek tomu je "zabetónovaný" v regionálnych politických štruktúrach dodnes.

Na Šimkovej tlačovke ma zaujala ešte jedna vec.
Slovákom je zle už dlho a slovenskí starostovia dodnes mlčali. Že máme ZMOS, poniektorí Slováci ani nevedia.
Je minimálne zaujímavé zistenie, že s revolučným prejavom o stave republiky, musel prísť slovenský Maďar z Rimavskej Soboty, pretože slovenskí starostovia, akoby ani neexistovali. Nekomentujem - naopak! Vážim si ho.

Katalin Tara