Andrej Kiska oznámil, že na budúci rok sa nebude uchádzať o znovuzvolenie za prezidenta republiky. Odštartoval tým novú prezidentskú kampaň, pretože všetci, ktorí zo strategických dôvodov čakali, ako sa rozhodne, začnú vykladať karty na stôl. A to je čas, aby sme sa pokúsili sformulovať predbežné hodnotenie jeho pôsobenia v prezidentskom paláci.
Aj keď bude prezident Andrej Kiska v úrade ešte rok, dnešným vystúpením (15. mája 2018) sám odštartoval proces bilancovania jeho pôsobenia v najvyššej ústavnej funkcii. Pod hodnotením výkonov hlavy štátu nemáme na mysli koaličnú ani opozičnú rétoriku, ba ani devótny a zo zásady nekritický predklon drvivej väčšiny médií voči aktuálnemu prvému občanovi krajiny. Otázka totiž primárne nestojí tak, či bol Andrej Kiska dobrý/zlý prezident, pretože odpoveď na ňu závisí predovšetkým od politických preferencií toho, kto na ňu odpovedá, čím sa opäť oblúkom vraciame len k bezvýznamnej rétorike.
Najdôležitejšia otázka totiž znie úplne inak: Čo ukázal experiment s voľbou človeka bez politických skúseností (amatéra) do funkcie prezidenta?
Skúsenosti poradcovia nenahradia
Čiastočnou odpoveďou na takto položenú otázku je poznanie, že ak má uchádzač veľa peňazí a zároveň prijatím liberálneho slovníka si získa náklonnosť kľúčových médií, môže sa naozaj stať hlavou štátu. Ďalším čiastkovým poznatkom je okolnosť, že keď po prvom kole vypadnú okrem jedného všetci stranícki kandidáti a do druhého postúpi posledný straník s jediným relevantným (dostatočne bohatým a médiami adorovaným) nestraníckym či „nepolitickým“ kandidátom, amatér má veľkú nádej zvíťaziť nad profesionálom. Takýto výsledok vytvára dojem, že nepolitická politika je skutočne možná, čo zase vzbudzuje v istej časti verejnosti ilúziu, že nie realita určuje, čo politici môžu a musia robiť, ale sami politici realitu utvárajú.
Problém nastáva vo chvíli, keď sa človek bez politických skúsenosti zmení po inaugurácii z kandidáta na prezidenta. V tom okamihu sa z neho stáva politik a všetky ilúzie o nepolitickej politike sa rozplývajú ako para nad hrncom. Lenže v rovnakej chvíli vzniká ďalší problém: zo dňa na deň sa zrodil politik, ale bez skúseností a tie je potrebné niečím nahradiť. Najlepšie poradcami. Žiaden z doterajších prezidentov nemal toľko poradcov na otázky domácej politiky a marketingovej komunikácie, ako má Andrej Kiska. Nahradiť nedostatok skúseností vysokým počtom poradcov však nastoľuje ďalšiu zásadnú otázku, a to legitimity výkonu prezidentského úradu.
Ľudia v priamej voľbe nevolili prezidentových poradcov, ale Andreja Kisku. Isteže, v komplexnom svete sa žiadna významnejšia pozícia nedá vykonávať bez expertného poradenstva. Na druhej strane nemožno nevidieť, že štruktúra (zámerne nehovoríme o žiadnych konkrétnych persónach) poradcov pána Kisku má nahradiť nedostatky v tých oblastiach, v ktorých by mal byť každý prezident doma.
Nestranícky nerovná sa nadstranícky
Ďalšou čiastkovou odpoveďou na otázku, čo priniesol experiment s prezidentom – amatérom, je zistenie, že aj keď niekto vstupuje do tohto úradu ako nestraník, neznamená to, že vie a môže funkciu vykonávať naozaj nestranne. Andrej Kiska je toho príkladom, a to, prosím, nie je kritika, len konštatovanie holej reality.
Prezident si pomerne krátko po vstupe do paláca osvojil politickú rétoriku podobnú opozičnej agitke. Niežeby nebolo predchádzajúcu vládu jednej strany, ale aj súčasnú koalíciu za čo kritizovať. Ibaže Andrej Kiska úplne rezignoval na to, aby rovnako vehementne pranieroval deštruktívnu, vulgárnu a neraz aj primitívnu marketingovú komunikáciu opozície. Tým sa hlava štátu nevyhnutne stala maskotom opozície a to znamená, že sen o nadstraníckom prezidentovi sa nematerializoval. Ani toto nie je kritika, pretože každý, aj prezident má právo postaviť sa v politickom spore na jednu alebo druhú stranu. Opäť ide len o reflexiu reality, z ktorej očividne vyplýva, že nestranícky kandidát sa nevyhnutne nerovná nadstraníckemu prezidentovi. Zo straníckeho kandidáta sa môže rovnako pravdepodobne stať nadstranícky prezident, ako sa z nestraníckeho kandidáta môže vyvinúť hlava štátu naklonená buď vláde, alebo opozícii.
Stále tá istá krajina
Vo výpočte čiastkových hodnotení končiaceho sa experimentu by sme mohli pokračovať napríklad rozporom medzi silou mandátu priamo voleného prezidenta a pomerne slabými kompetenciami, ktoré mu dáva ústava. Tým by sme sa však dostali k úplne inej otázke, súvisiacej so zmyslom priamej voľby a potrebou zachovania parlamentnej formy vlády. Lenže tá sa netýka Andreja Kisku, a tak sa ešte vráťme naspäť k jeho včerajšiemu prejavu, pretože odráža azda najväčšiu slabinu tohto amatéra, ktorý prišiel na päťročné skusy do politiky.
Pán prezident vo vystúpení okrem iného povedal, že „Slovensko nie je rovnakou krajinou ako pred vraždou [Jána Kuciaka]“. Presne takýto typ formulácií dokumentuje, že Andrej Kiska má problémy s interpretáciou reality. Opak je totiž pravdou. Slovensko je presne takou istou krajinou, akou bolo pred touto nepochybne poľutovaniahodnou udalosťou s potenciálom stať sa takzvanou čiernou labuťou. Smrť novinára do určitej miery prekreslila politickú mapu, najmä v tom ohľade, že v dôsledku vybičovaných vášní a mediálnej hystérie narastá počet voličov, ktorí nevedia, komu by dali hlas. Avšak zmeny voličských nálad, aj radikálne, sú bežnou súčasťou politického života. Slovensko napriek tomu aj naďalej ostáva tou istou krajinou. S rovnakými geopolitickými výhodami a obmedzeniami, s tými istými parametrami HDP a dokonca aj s rovnakými vyhliadkami na stav politickej kultúry po voľbách v roku 2020 (rečou Andreja Kisku „spôsob vládnutia“).
Mimochodom, aj keď je úroveň slovenskej politiky niekedy vskutku žalostná, nemáme žiaden dôvod na seba bičovanie, k akému má často sklony práve pán Kiska. Po Hane Suchockej v Poľsku v rokoch 1992 – 1993 bolo Slovensko druhou stredoeurópskou krajinou, kde viedla vládu žena – Iveta Radičová (2010 – 2012). V súčasnosti sme pravdepodobne jediným štátom na planéte, kde nenominoval riaditeľa ústrednej spravodajskej služby šéf výkonnej moci a navyše funkcionári najdôležitejších operatívnych útvarov SIS majú oveľa bližšie k opozičným poslancom ako k zákonom určeným príjemcom ich spravodajskej produkcie. Nuž a do tretice Slovensko je široko ďaleko prvou krajinou, ktorej premiérom je gay. Takú pokrokársku a otvorenú spoločnosť – a ide o hodnoty, k akým sa práve hlava štátu otvorene hlási – by jeden v krajinke medzi Dunajom a Tatrami neočakával.
Nová éra sa už dávno začala
Aj preto je tak trochu záhadou, čo si má národ predstavovať pri sľube Andreja Kisku, že i napriek oznámeniu o nekandidovaní chce prispieť k „začiatku novej politickej éry na Slovensku“. Nové éry sa totiž nezačínajú preto, lebo si to politici želajú. Tie prichádzajú pomaly, zväčša neočakávane a bez toho, aby na to mali aktéri politického diškurzu akýkoľvek vplyv.
Opäť je potrebné prízvukovať, že nie zbožné želania politikov, ale realita je podstatná. Z nej nad všetky pochybnosti vyplýva, že nová éra sa už začala rozpadom Sovietskeho zväzu, zjednotením Nemecka a rozšírením Európskej únie a NATO. S touto novou realitou sa už tri desaťročia usilujeme vysporiadať. Niekedy viac, inokedy menej úspešne. Po najbližších parlamentných voľbách nás môže čakať zásadnejšia zmena vlády, dokonca sa v parlamente môžu objaviť s podporou Andreja Kisku ďalšie politické novotvary a nie sú vylúčené ani zásadnejšie zmeny v prístupe k fiškálnej, sociálnej, zdravotníckej politike, ako aj v ďalších oblastiach.
Nová éra to však nebude. Ak príde, nastane bez ohľadu na vôľu politikov a bude mať podobu nového tektonického zlomu na európskej a možno aj eurázijskej úrovni.
Zdroj: datel.sk
