Už o niekoľko dní opustí svoj úrad 44. prezident Spojených štátov amerických Barack Hussein Obama, ktorý nedávno predniesol svoj (dúfajme) posledný prejav vo funkcii. Súdiť ho bude história. Ale už dnes je zrejmé, že ašpiruje na čestné miesto v zástupe tých najväčších škodcov našej bielej euroamerickej civilizácie. On totiž v istom zmysle zašiel ešte oveľa ďalej ako všetci tyrani, diktátori, šialení cisári a totalitní vládcovia, ktorými sa tisícročná história našej civilizácie od antiky až po dnešok len tak hemží.

Pretože najrôznejší Nerovia, Hitlerovia, Stalinovia a ďalší arcizločinci po sebe síce zanechávali spúšť, rozvrat a milióny mŕtvych, ale na niečo si vo svojom tvrdošijnom šialenstve predsa len siahnuť nedali. Na akési základné kamene a „civilizačnú kostru“ nášho sveta. B. Hussein Obama sa naopak vôbec nerozpakoval napadnúť jej samotnú podstatu. A je to o to horšie, že to robil zákerne, skryto a zvnútra. Poďme sa spolu v skratke pozrieť na osem rokov jeho prezidentovania.

I. Boj za svetovládu islamu

Základnou povinnosťou každého moslima je džihád, teda šírenie viery. Pochopiteľne, tej moslimskej, a to akýmikoľvek prostriedkami. Pri pohľade späť treba konštatovať, že v tomto ohľade sa Obama veľmi a úprimne snažil. Ba priam prekonával... O tom, že je skrytý, tajný moslim, kolovali špekulácie už od jeho zvolenia. On sám, jeho hovorca, médiá aj washingtonský establishment tieto „fámy“ síce jednotne a vehementne vyvracali, ale činy prvého „post-rasového“ prezidenta hovorili samy za seba. 

Od začiatku svojho prvého mandátu sa obklopoval moslimami vo funkciách najrôznejších „poradcov“. S takmer vojenskou ráznosťou otočil oficiálnu politiku USA od spolupráce s tradičnými spojencami k zbližovaniu s islamistami, najmä s Moslimským bratstvom. Akýmsi polooficiálnym „coming outom“ Obamu ako skrytého moslima bol jeho prejav v Káhire hneď na začiatku prvého funkčného obdobia – v júni 2009. Okrem iného vtedy povedal: „Uvedomte si, že som nový druh Američana, ktorý rozumie vašej bolesti a hnevu a rešpektuje vašu kultúru aj vieru. Islam je súčasťou Ameriky.“ Čo naznačili slová, potvrdilo vzápätí video z jeho návštevy Saudskej Arábie, kde sa Obama hlboko poklonil „strážcovi“ Mekky a Mediny. Potom nasledovali Obamove prejavy, že „Amerika nie je vo vojne s islamom“, že „Amerika už nie je kresťanská krajina“...

Po tomto úvode už začnú dávať zmysel šialené zahraničnopolitické míľniky Obamovej kariéry. Napríklad odstránenie „diktátorov“ v moslimských krajinách, ktoré obkolesujú Európu z juhu a východu. Áno, arabská jar, tá úžasná demokratická revolúcia... V skutočnosti išlo o uvoľnenie zátok, ktoré dovtedy držali džihád v Afrike a Ázii. To viedlo k „runu“ miliónov moslimských dobyvateľov na bohatú, bezbrannú a prekvapenú Európu. Zvlášť, keď tú záplavu mladých, silných, dobre živených a oblečených mužov vo vojenskom veku, s mapami v iPhonoch a dostatkom peňazí niekto tajne postrkoval... 

Pre istotu im však bolo treba dôkladne zamiesť cestičku aj na vzdialenejších prístupoch z hĺbky Ázie. Napríklad jadrovou dohodou s Iránom, ktorá rozviazala tejto driemajúcej moslimskej veľmoci ruky dlho zviazané medzinárodnými sankciami, alebo rozvratom krajiny posledného, neoblomného „diktátora“ v oblasti: Bašára Asada. O vytvorení Islamského štátu, ktorý vniesol taký žiadaný chaos do celej oblasti, práve Obamovou administratívou si už od začiatku čvirikali vrabce na streche. Nálezy amerických (a nemeckých či bulharských) zbraní a munície v dobytom Aleppe to čvirikanie len potvrdzujú. 

Oproti tomu tradičného spojenca USA a súčasne aj akéhosi vyslanca našej civilizácie v oblasti, teda štát Izrael, Obama počas celého svojho prezidentovania potápal a dusil s obdivuhodnou húževnatosťou a vytrvalosťou. Od svojho vystúpenia v OSN, kedy povedal, že „Amerika neuznáva zákonnosť pokračujúceho izraelského osídľovania“, cez nespočetné pokusy ovplyvňovať voľby a vnútornú politiku Izraela – v poslednom čase napríklad príspevkom skoro 350 000 dolárov na kampaň proti súčasnému premiérovi krajiny  – až po premyslené, nehanebné pretlačenie ostro protiizraelskej rezolúcie v OSN na konci roku 2016. 

Celú túto islamistickú proticivilizačnú podlosť si potom nositeľ Nobelovej ceny za mier poistil tvrdým tlakom na „vítaciu“ politiku svojich európskych vazalov. Kto si dnes spomenie na rýchlo ututlanú aféru s odpočúvaním nemeckej kancelárky (a všelijaké ďalšie aféry okolo Volkswagenu, nemeckých a francúzskych bánk a čoraz častejšie padajúcich lietadiel), tuší, že tlak bol enormný. Navyše pre istotu aj z ďalšej strany istený dlho a dôsledne budovanou agentúrou „neziskoviek“. Bez Obamovho (prinajmenšom) súhlasu, keď nie rovno príkazu, by im asi peniaze od najrôznejších Sorosov na multikultúrny boj mohli prichádzať len ťažko... 

Tento plán dobytia, obsadenia a islamizácie Európy, ktorý Obama odštartoval, má pre pripravovanú svetovládu islamu zásadný význam:

1. Dodá džihádu obrovské prostriedky na ďalší boj a šírenie. Európske za stáročia nazhromaždené bohatstvo je schopné zaistiť tej neproduktívnej, explozívne sa množiacej a v zásade parazitickej civilizácii niekoľko desaťročí relatívneho dostatku – a tak jej umožniť, aby nabrala ďalšie sily na nový skok a expanziu.
2. Umožní duchovne pravekej a technologicky úplne sterilnej civilizácii prístup k najšpičkovejšej technológii 21. storočia – teda predovšetkým k moderným zbraňovým systémom. A k miliónom potenciálnych otrokov, ktorí budú schopní ich pod láskyplným moslimským dohľadom naďalej zdokonaľovať.
3. Zásadným spôsobom oslabí nenávidenú „bielu“ civilizáciu. Alebo aspoň jej euro-ázijskú vetvu. A na tejto úlohe, súdiac aspoň podľa jeho činov, pracoval B. Hussein obzvlášť svedomito.

II. Oslabenie euro-ázijskej vetvy našej civilizácie

Celou históriou Obamovho prezidentovania, od začiatku až do konca, sa vinie jedna línia: boj proti spojenectvu Európy s Ruskom. Presne v duchu Kissingerovej dávnej doktríny, podľa ktorej je najväčším nebezpečenstvom pre USA spojenie nemeckej technológie s ruskými zdrojmi. Preto môžeme celý ten neslávny ukrajinský Majdan považovať za pokus preťať rúry s uhľovodíkmi z Ruska do Európy. Pre začiatok. 

Skutočným majstrovským kúskom Obamovej administratívy však bolo to, že sa jej podarilo vmanévrovať Európu do takej situácie, aby sa do tejto pasce chytila dobrovoľne. Z velikášstva papalášov EÚ presvedčených o svojom svetodejnom význame a z nenažratosti európskych firiem tešiacich sa na odbyt nepredajného aušusu a vykorisťovania prírodného bohatstva Ukrajiny pripravili slučku a „európske elity“ do nej samy strčili hlavu. No a, samozrejme, istilo to aj nejakých 5 miliárd dolárov, ako sa preriekla americká občianka Nulandová...

Aj keď to úplne neklaplo, nevadí. Dôležité bolo, že sa niekde pri ruských hraniciach začalo strieľať, a tak vznikla zámienka zatrúbiť na útok proti Rusku, čoho sa svetové médiá a európske „elity“ radostne ujali. Sankcie, izolácia, nové sankcie. Než sa stihol občan spamätať, bola euro-ázijská línia našej civilizácie, tiahnuca sa od Vladivostoku po Lisabon, prerušená hradbami a zákopmi. Nech to stojí, čo stojí. Hlavne, že sa niekto v zákulisí dobre baví...

III. Oslabenie americkej vetvy našej civilizácie

Na oslabenie USA využil Obama – alebo tá skupinka za ním – iné finty. Takzvané „rasové otázky“. Teda (už z princípu) problematické spolužitie rôznych vzájomne ťažko zlučiteľných kultúr na jednom území. Po takmer päťdesiatich rokoch „affirmative action“, teda v praxi zvýhodňovania černochov (a z časti aj Hispáncov), totiž dospela spoločnosť v USA do stavu, kedy v poradí niekoľká generácia zvýhodňovaných „utláčaných“ považuje svoje požiadavky za automatický nárok. Ako dedičné privilégiá. Obama však dokázal priviesť tento stav ohrozujúci samotnú podstatu demokracie v USA na ďalší, ešte vyšší level. 

Za čie záujmy bude v úrade kopať, bolo zjavné už od začiatku. Napríklad aj podľa ľudí, ktorými sa obklopoval: reverend Jeremiah Wright (mimoriadne agresívny rasistický fanatik otvorene preklínajúci bielu rasu) alebo reverend Al Sharpton, prezývaný „černoch z povolania“. S podporou takýchto jedincov potom prilieval olej do ohňa vzájomnej nevraživosti medzi „menšinami“ a pôvodnou bielou populáciou tak usilovne, ako len vedel.

Pri všetkých incidentoch medzi štátnou mocou a agresívnymi príslušníkmi černošskej menšiny sa hlasno a s plnou váhou svojho úradu staval na stranu útočníka a páchateľa. Pripomeňme len niektoré prípady. Napríklad rasové búrky vo Fergusone, ktoré vypukli potom, keď strážnik v sebaobrane zastrelil osemnásťročného černošského mladíka – neskôr identifikovaného ako Michael Brown. Niekoľkokrát trestané agresívne neviniatko, ktoré si odnášalo lup z prepadnutého obchodu. 

Alebo keď člen občianskej hliadky George Zimmerman zastrelil čierneho teenagera Trayvona Martina. O hlavu vyššieho, takmer stokilového agresívneho výrastka, tentoraz síce s čistým trestným registrom, ale s drogovou minulosťou a disciplinárnymi problémami na úrovni priestupkov. Vtedy dokonca prezident Obama vyhlásil: „Keby som mal syna, chcel by som, aby bol ako Trayvon.“ Patrí sa dodať, že súd v oboch prípadoch sebaobranu potvrdil. 

Takýmto zjavným zvýhodňovaním útočníka vyslal Obama spoločnosti jasný signál: agresor tej „správnej“ farby je nenapadnuteľný, nekritizovateľný a hlavne nepostihnuteľný. Komu by sa to náhodou nepáčilo, je rasista. Skrátka, chlapci moji opálení, hlušte, bite, okrádajte a znásilňujte tú bielu svoloč na každom kroku. 

V porovnaní s týmto rozdúchavaním vzájomnej rasovej nevraživosti až na pokraj občianskej vojny sa zdajú byť ďalšie Obamove rany USA malichernosťami. Že zadĺžil krajinu tak ako nikto pred ním. Teda zhruba o rovnakú sumu ako všetci predchádzajúci prezidenti dohromady. Že rozvrátil systém nemocenského poistenia. Že zavliekol svoju krajinu do nezmyselných (a neuveriteľne nákladných) zahraničných dobrodružstiev, ktorých jediným výsledkom je diplomatická porážka USA na všetkých frontoch...

IV. Podkopanie technologickej prevahy našej civilizácie

Hneď na začiatku svojho úradovania v Bielom dome urobil Barack Hussein jednu zvláštnu, zdanlivo nepochopiteľnú vec. Navštívil NASA, kozmickú agentúru USA. Porozprával sa s jej riaditeľom a zase odišiel. Úplne konšternovaný riaditeľ tejto špičkovej technologickej inštitúcie potom povedal novinárom zhruba toto : „Obama chcel, aby som našiel spôsob, ako osloviť moslimský svet. Ako zapojiť do našej práce oveľa viac prevažne moslimských krajín a ako im pomôcť získať dobrý pocit zo svojho historického príspevku vede, matematike a inžinierstvu.“ Byron York, konzervatívny dopisovateľ Washington Examiner, to komentoval slovami: „Od pristátia na mesiaci k podpore moslimského sebavedomia.“ 

Človek by povedal, že o nič nejde. Ale opak je pravdou. Kozmický a zbraňový výskum sú na špici technologického vývoja. Len málokto dokáže vymenovať, koľko dnes bežne používaných vynálezov má svoj pôvod práve v kozmickom výskume. Od teflónu kuchynských panvíc po počítačovú sieť internetu, od solárnych panelov na streche až po Gore-Tex v našich zimných bundách, to všetko sú produkty dobývania kozmu, ktoré postupne „presiakli“ do bežného života, do civilu.

Takéto „presakovanie“ trvá zhruba dvadsať rokov. A preto akékoľvek obmedzenie špičkového aplikovaného vývoja znamená nevyhnutne jediné – budúce technologické zaostávanie. Z tohto pohľadu dostáva Obamovo rozhodnutie o obmedzení veľkých kozmických projektov úplne nový zmysel. 

Koniec koncov, neobmedzoval sa len na kozmickú technológiu. Počas celého svojho prezidentovania bol Obama horlivým zástancom a propagátorom teórie človekom spôsobenej globálnej zmeny klímy. Tlačil na prijatie kvót na emisie takzvaných skleníkových plynov, väčšiu podporu obnoviteľných zdrojov, prezidentskými dekrétmi zakazoval ťažbu, stavbu ropovodov... Skrátka robil všetko pre podkopanie konkurencieschopnosti americkej ekonomiky a pre čo najrýchlejší útek priemyslu do iných, jednoduchších krajín. 

Následky sa dostavili. Tam, kde sa nič hmotné a hmatateľné nevyrába, tam nutne prichádza bieda. A bok po boku s materiálnym úpadkom sa postupne dostaví aj úpadok vedecko-technologický. Pretože tam, kde sa nič nevyrába, nie je ani čo zlepšovať, zdokonaľovať a inovovať.

V. Rozvrat samotných základov našej civilizácie

Obama bol prvý prezident v histórii, ktorý do svojho inauguračného prejavu zahrnul LGBT menšinu . V roku 2012 vyhlásil: „Naša cesta nekončí, kým s našimi homosexuálnymi bratmi a sestrami nebude zákon zaobchádzať ako s kýmkoľvek iným. Pretože ak sme stvorení ako seberovní, tak sme sa zaviazali k tomu, že láska k druhému musí byť takisto rovnocenná.“ No, o lásku až tak nešlo. Tú zákon nerieši. Išlo o zrovnoprávnenie LGBT zväzkov s manželstvom. A to sa skutočne podarilo, konkrétne rozhodnutím Najvyššieho súdu USA z 26. júna 2015. 

Je až neuveriteľné, ako húževnato a usilovne presadzoval Obama homosexuálnu agendu. Spomeňme napríklad len istého Shapira, amerického veľvyslanca v ČR. Čo ten sa napropagoval Gay Pride! A rovnako sa prekvapivo činili aj ďalší veľvyslanci v iných krajinách. Skoro to vyzeralo, že homosexualizmus je prioritou zahraničnej politiky USA. Aspoň v európskych krajinách s prevažne bielym obyvateľstvom. 

Ďalšie úchylné a rozkladné prúdy, ako sú multikulturalizmus, gender, feminizmus, environmentalizmus a islamofília, zasievala Obamova administratíva do európskych krajín prostredníctvom „bielych koní“. Teda organizácií, ako je napríklad Open Society Fund, ktorá patrí oficiálne filantropovi Georgovi Sorosovi. Peniaze, ktoré cez neho a jemu podobné účelové spolky, rovnako ako cez najrôznejších sprostredkovateľov, z U. S. Embassy tiekli, boli prerozdeľované stovkám neomarxistických „neziskových“ agentúrnych buniek prerastajúcich a rozožierajúcich európske štáty a spoločnosti ako drevokaz krovy.

Celkovo tá šialená, osemročná ofenzíva úchylnosti, nenormálnosti a podpory zvrátenosti budila dojem, že cieľom americkej Obamovej administratívy je – aspoň v Európe a USA – úplne prehlušiť a postupne vymazať z pamäte ľudí základné, tisíce rokov osvedčené vzorce našej civilizácie:

1. Že rodinou sa nazýva spolužitie jedného muža a jednej ženy. Že výchova detí je vecou rodičov. Že roly muža a ženy sú odlišné. Doplňujúce sa, ale iné. Že tieto roly, prirodzené smerovanie a preferencie nie sú nejakým „spoločenským konštruktom“, ale prirodzenou ľudskou danosťou.
2. Že existujúce výnimky, ktoré nezapadajú do väčšinovej schémy, treba citlivo prijímať, ticho, priateľsky tolerovať, ale nepreferovať. Nieto ešte riadiť podľa nejakých neprirodzených, protiprírodných úchyliek život celej spoločnosti. Väčšiny.
3. Že rodiny tvoria národ. A tento národ je prirodzeným a osvedčeným spoločenstvom podobných, kompatibilných a (geneticky alebo prinajmenšom kultúrne) v zásade príbuzných ľudí. Že má svoju špecifickú, od ostatných národov odlišnú kultúru, ktorú je, rovnako ako územie, na ktorom žije, oprávnený brániť.
4. A že v rámci každého civilizovaného národa platí niekoľko obdobných, stáročiami osvedčených zásad: Bohatstvo sa získava prácou. Usilovnosť a znalosti sa cenia. Zlo sa trestá. Útočník je vinný.

Toto všetko sú zásady, ktoré z našej civilizácie urobili tú najúspešnejšiu v ľudských dejinách. A preto sa treba vážne zamyslieť nad motívmi tých, ktorí sa ich snažia zbúrať.

Zhrnutie

Keď sa lepšie pozrieme na osem rokov Obamovho prezidentovania, uvidíme len rozvrat, neúspech, neporiadok a úpadok. Teda aspoň pokiaľ ide o „náš“ svet. Našu, bielu euroamerickú civilizáciu. Súčasne však môžeme zaznamenať aj podivuhodný, celosvetový rozmach iného, nám v zásade nepriateľského kultúrneho okruhu. Islamu. 

Nemožno sa preto zbaviť pocitu, že tí, ktorí Obamu do Bieleho domu dostali, sledovali podobné ciele, ako kedysi v Rusku s opilcom Jeľcinom. Rozvrátiť jedno z dôležitých centier našej (nimi nenávidenej) civilizácie. Tej civilizácie, ktorá je príliš inteligentná, tvorivá, inovatívna, slobodomyseľná a svojhlavá na to, aby sa jej dalo vládnuť. 

S Jeľcinom v Rusku im to skoro vyšlo. Dúfajme preto, vo vlastnom záujme, že tak, ako ohrozená ruská spoločnosť vygenerovala Putina, bude aj nová voľba amerického ľudu – Donald Trump – tým, kto povedie USA, a tak aj našu vykoľajenú civilizáciu od úpadku späť na trajektóriu normality.

Zdroj: protiprud.sk